piatok, 28. novembra 2014

Za týždeň štyri chaty...


Za týždeň štyri chaty...


      Občas sa našiel v nedávnej minulosti čas na turistické spoznávanie okolia, či návštevou nejakej tej chaty, alebo vrcholu Vyšehrad, Rakytov, Borišov, no nebolo už času zasadnúť si k počítaču a písanie ďalšieho príbehu zo stránok turistického denníka. A tak po malej odmlke píšem tieto riadky, aby som tak nám v budúcnosti sprístupnil spomienky, po tom ako príde na návštevu pán Alzheimer. Dúfam, že to nebude tak skoro...
Bol piatok, voľno v práci si vyžiadalo niekam vybehnúť konečne aj s Ľubom, ktorý klubové akcie pravidelne ignoruje vyhovárajúc sa na škvarkové pečivo (pagáče), ktoré mu v práci neumožňujú opustiť pece. A tak padlo rozhodnutie, len na chvíľku, tak len na Maguru. Dvaja a Sol stúpame na chatu no ja s nejakou tou nechuťou. Pre tento krát som sa trápil. Či to bolo tým, že dlhšiu dobu som nikde nebol, či to bolo počasím nevedno, nakoniec sme na chatu vyšli po hodine a pol. Pivko, čaj a už sme schádzali dolu. Na fotografovanie nebola obloha štedrá a opar zakrýval krásu Turca...
Pondelok padol opäť návrh na Chatu pod Kľačianskou Magurou, no teraz s Peťom a novým členom Mirom, ktorý je vo fázy čakateľa na členstvo klubu, (musí ešte pribrať). A tak o ôsmej parkujeme auto v Kľačanoch a stúpame k chate. Už sa mi kráča lepšie, s úsmevom na tvári a jazykom pri kolenách vystupujeme ku chate. Obloha opäť nebola k foteniu naklonená, a tak len pivko, čaj a horec na chate. Cestou dolu sa dohadujeme, že v stredu by to šlo, a tak miesto a termín bol jasný.
Prišla streda, v aute smer Strečno počuť len Sol, ako za zadnými sedačkami v aute dychčí, Miro a ja sa už tešíme, ako sa budeme škriabať na chatu pod Suchým. Peťo svoju účasť odvolal pre bolesť kolien. Tiež sme názoru, že radšej vynechať jednu akciu, ako potom päť. Auto teda parkujeme pri cukrárni, lávkou prekračujeme Váh a kráčame dedinou za sprievodu brechotu miestnych psov smer Starý hrad. Prechádzame popod železnicu a pokračujeme pri hrade stále po ceste, ktorá pomaly mení sklon stúpania. Takto v pohodičke, bez náhlenia prichádzame po dvoch hodinách pred chatu. Tu nás vítajú so slovami „Konečne ľudia“. Vravia, že tu nemali za skoro dva dni ani dušu, iba z traktora. Pohoda v chate, čaj a horec na rozohriatie. Potom už len dezert: pečené banány na krbe dokážu spríjemniť deň. Pred schádzaním padol ešte návrh, isť sa pozrieť na výhľady z Javoriny a tak s chatárom, ktorý nám ukázal zaujímavé miesto nad chatou vybiehame hore. Tu sa výhľady otvorili, a vidieť aj na Martinskú stranu. Krása. Pri schádzaní, keďže nám ešte nestačilo dohadujeme sa na štvrtok..
Štvrtok ráno o siedmej autom do Trusalovej, kde Miro, Sol a ja vystupujeme z auta. Peši na  Zajacovú, a ďalej Generálom dychčiac na chatu. Chata sa pomaly plnila ľuďmi, a my po čaji s horcom schádzame dolu. Aj fotečka miestami zachovala spomienky, aj duša sa naplnila krásou, aj myseľ si oddýchla,.. proste krásny týždeň  Za týždeň štyri chaty... 
      Občas sa našiel v nedávnej minulosti čas na turistické spoznávanie okolia, či návštevou nejakej tej chaty, alebo vrcholu Vyšehrad, Rakytov, Borišov, no nebolo už času zasadnúť si k počítaču a písanie ďalšieho príbehu zo stránok turistického denníka. A tak po malej odmlke píšem tieto riadky, aby som tak nám v budúcnosti sprístupnil spomienky, po tom ako príde na návštevu pán Alzheimer. Dúfam, že to nebude tak skoro...
Bol piatok, voľno v práci si vyžiadalo niekam vybehnúť konečne aj s Ľubom, ktorý klubové akcie pravidelne ignoruje vyhovárajúc sa na škvarkové pečivo (pagáče), ktoré mu v práci neumožňujú opustiť pece. A tak padlo rozhodnutie, len na chvíľku, tak len na Maguru. Dvaja a Sol stúpame na chatu no ja s nejakou tou nechuťou. Pre tento krát som sa trápil. Či to bolo tým, že dlhšiu dobu som nikde nebol, či to bolo počasím nevedno, nakoniec sme na chatu vyšli po hodine a pol. Pivko, čaj a už sme schádzali dolu. Na fotografovanie nebola obloha štedrá a opar zakrýval krásu Turca...
Pondelok padol opäť návrh na Chatu pod Kľačianskou Magurou, no teraz s Peťom a novým členom Mirom, ktorý je vo fázy čakateľa na členstvo klubu, (musí ešte pribrať). A tak o ôsmej parkujeme auto v Kľačanoch a stúpame k chate. Už sa mi kráča lepšie, s úsmevom na tvári a jazykom pri kolenách vystupujeme ku chate. Obloha opäť nebola k foteniu naklonená, a tak len pivko, čaj a horec na chate. Cestou dolu sa dohadujeme, že v stredu by to šlo, a tak miesto a termín bol jasný.
Prišla streda, v aute smer Strečno počuť len Sol, ako za zadnými sedačkami v aute dychčí, Miro a ja sa už tešíme, ako sa budeme škriabať na chatu pod Suchým. Peťo svoju účasť odvolal pre bolesť kolien. Tiež sme názoru, že radšej vynechať jednu akciu, ako potom päť. Auto teda parkujeme pri cukrárni, lávkou prekračujeme Váh a kráčame dedinou za sprievodu brechotu miestnych psov smer Starý hrad. Prechádzame popod železnicu a pokračujeme pri hrade stále po ceste, ktorá pomaly mení sklon stúpania. Takto v pohodičke, bez náhlenia prichádzame po dvoch hodinách pred chatu. Tu nás vítajú so slovami „Konečne ľudia“. Vravia, že tu nemali za skoro dva dni ani dušu, iba z traktora. Pohoda v chate, čaj a horec na rozohriatie. Potom už len dezert: pečené banány na krbe dokážu spríjemniť deň. Pred schádzaním padol ešte návrh, isť sa pozrieť na výhľady z Javoriny a tak s chatárom, ktorý nám ukázal zaujímavé miesto nad chatou vybiehame hore. Tu sa výhľady otvorili, a vidieť aj na Martinskú stranu. Krása. Pri schádzaní, keďže nám ešte nestačilo dohadujeme sa na štvrtok..
Štvrtok ráno o siedmej autom do Trusalovej, kde Miro, Sol a ja vystupujeme z auta. Peši na  Zajacovú, a ďalej Generálom dychčiac na chatu. Chata sa pomaly plnila ľuďmi, a my po čaji s horcom schádzame dolu. Aj fotečka miestami zachovala spomienky, aj duša sa naplnila krásou, aj myseľ si oddýchla,.. proste krásny týždeň  


pečené banány
Nad Chatou pod Suchým
Stratenec, Suchý...
Ploštiny
Generál
Chata pod Chlebom












pondelok, 29. septembra 2014

Fatranský Veľký Kriváň

Meteorológovia si s nás asi robia srandu, a za posledné obdobie nevedia predpovedať pekné počasie, ktoré je vhodné na turistiku. No nakoniec sa trafili a určili, že dažde ustanú a cez Slovensko sa presunie výbežok vysokého tlaku vzduchu, čo v laickej terminológii znamená pekné počasie.  Ráno o siedmej smerujú kolesá motorového tátoša smer Trusalová. Peťo, Aďo a Sol. Vystupujú z auta a rezkým krokom po žltej turistickej značke prichádzajú na Zajacovú. Cestu si krátia rozhovorom, pokiaľ im dych stačil. Takto prišli až na Generál, kde kyslík už bolo potrebné upotrebiť iným spôsobom a tak bez zbytočných slov prichádzajú na chatu pod Chlebom. Celá Turčianska kotlina bola zaliata v nízkej oblačnosti,  čo vypadalo ako more, z ktorého trčal len komín martinskej teplárne.  Na chate len obsluha, ktorá umývala podlahu a párik mototuristov, čo sa vyškriabali na chatu na svojom aute. Naši turisti sa po doplnení tekutín pobrali vyššie. V Snílovskom sedle začal fúkať studený vietor, ktorý ich sprevádzal až na Kriváň. Tu len rýchlo pofotiť, zapísať sa do knižky, pokochať sa výhľadmi a poď ho dolu, do závetria. Na chate stretávajú známu dvojicu, ktorá im spríjemnila deň a po ďalšom doplnení tekutín sa pomaly vracajú dolu do ne-civilizácie. Teraz už len vymyslieť, kam ďalej vybehnúť... Že by Borišov?













pondelok, 16. júna 2014

Martinská ferata

     21. 06. 2014 má byť oficiálne otvorenie zaistenej cesty na Martinské hole, no my sme sa vybrali na začiatku týždňa, keď cesta nieje obsadená turistami a dá sa kochať prírodou bez ľudí. Tradične autom na konečnú 41-tky, kde už vidieť novú červenú turistickú značku vedúcu až na Hole, prechádzajúcu Pivovarským potokom. Prechádzame Nebíčkom, "obdivujeme" stavby na lúke pod lesom a vchádzame do doliny.
       Po chvíli prichádzame ku banskému vozíku a drtičke, čo sú pozostatky banskej činnosti pod Hoľami. Pokračujeme ďalej, najprv úzkou dolinkou, ktorá sa neskôr otvára. Tu si močím svoje nohy v jazierku. Toto bol čierny deň pre pstruhy žijúce v potoku. Škody po tomto čine sa počítajú na tisíce...   
     Dolinka sa opäť uzatvára, aby nás vypľula rovno pri začiatku zaistenej cesty. Posedíme, podiskutujeme s turistami, čo idú ľahší variant. My však nastupujeme, Aďo si dáva na ruky rukavice, mysliac si, že bude viac vládať, no jeho dych to nijako neovplyvní. Aj tak nevládze. Pre istotu ho s Jožom čakáme, čo ak by sa vrátil. Prechádzame až na križovatku, kde odbáčame v pravo na Céčko. Nástup je výdatný, strmý, na čo upozorňujú aj výstrahy z horskej služby. My s Jožom vpredu, Aďo sa plazí za nami. Postupuje pomaly, občas na neho aj zakričím, no to už neodpovedá. Asi má dosť. Ďalší strmý úsek končí a my sme na konci cesty, teraz lesom ku krížu. Tu oddychujeme a zapisujeme sa do knihy.
 
    Pokračujeme ďalej až na cestu, ktorá nás dovedie ku chatám na Holiach. Po pivku a ideme opekať. Vyťahujem z plecniaku špekáčky a plním prázdne bruchá kamarátov. Oheň padne vhod, bo po tom pive je nám akosi chladno. Mastné papule utierame do rukávov a schádzame popri dele dolu. Na Osikove skratkou dolu, aby sme nemuseli po asfaltke, kde Aďo zavelí "Ideme tadeto!", a my sa necháme nahovoriť až zídeme niekde nad Záturčím. S úsmevom na tvári sa vraciame investičkou k autu.
       Vďaka dobrovoľníkom, čo vystavali a sprístupnili takúto peknú dolinku. Dúfame, že obohatí nejedného turistu o pekne zážitky a budeme si ju chrániť a neznečisťovať. 














S ÚSMEVOM TO IDE LEPŠIE!!!