štvrtok, 23. februára 2012

23.02.2012 Chata pod Chlebom

23.02.2012 Chata pod Chlebom

Predpoveď počasia na nasledujúce dni vyzerá nie moc ružovo. Hlásia nám dážď, čo moc nieje moc na turistiku vhodné, hlavne v zime, preto som sa rýchlo ráno zbalil a vyrazil smer Turany. Auto na parkovisku pekne odpočívalo a ja som so Sol vykračoval parádnym chodníkom na chatu pod Chlebom. Parádny bol po víkendovom skialpinistickom preteku, ktorý sa tu konal. Pekne vychodený, prešľapaný. Nový batoh na chrbte dobre držal a aj kyslíku bolo tento krát v pľúcach dostatok. Takto, v peknom tempe som vyšiel až na chatu. Povinné pivo a čaj zahnalo smäd, zmes exotických orechov hlad a okolité výhľady a vysokohorské prostredie naplnilo dušu. Krása. Pre toto sa fakt oplatí žiť! Po chvíľkovej meditácii pred chatou sa vraciame naspäť k autu. Niečo pod Zajacovou sa počasie trochu zhoršilo. Začalo snežiť. Sneh sa pomaly menil na snehodážď, ktorý nás odprevadil až k autu. Príchodom do Martina už len pršalo, a pršalo celý deň. Ešte že sme to stihli. Dúfam, že dlho pršať nebude, aby sme mohli zas niekam vyraziť. 


streda, 22. februára 2012

Zmes doterajších akcii



Návštevná kniha




04.01.2013 Delo
          Po viac ako pol roku. po tom,  ako zdravotne problémy nedovoľovali venovať sa turistike konečne sa začínam hýbať. I keď pomaly o to s väčšou chuťou. Nedalo sa teda povedať nie, keď Ľubo navrhol aspoň na delo.  Podľa reportov, ktoré som dostával na cestu na Martinské hole som nabalil mačka, bo cesta mala byť čistý ľad a pekná kĺzačka. Po vystúpení z auta sa predpoveď našťastie nesplnila a po odmäku, ktorý bol pribudlo zo pár centimetrov nového snehu, čo na ceste vytvorilo zaujímavú kašu.  takto si traja stúpame po ceste, iba jeden, ako veľký narkobarón z Bogoty sa nesie na chrbte a poháňa svojho koňa búchajúcou pästičkou po hlave. Ja s fučaním a s nabratou dekádou kilogramov občas fotím, občas sa zapájam do rozhovoru, pokiaľ mi to dych dovoľuje vyslovím aj nejaké to súvetie, len aby mi kyslík nechýbal... Pri dele idylka, fotenie, konzumácia zásob, a už schádzame späť k autu. V rámci bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky na parkovisku prebehla výmena vodičov, veď čo keby náhodou by nás stretla hliadka policajného zboru s detektorom, ktorý by meral prítomnosť alkoholu v dychu?  Júj, mám čo robiť, aby som sa dopracoval aspoň na takú formu, ako som mal v lete....


30.06.2012 Malý Kriváň
           Už skoro mesiac prešiel od doby, keď som niekde bol na turistike. Časovo sa mi nedalo zladiť počasie a prácu a keďže na tento víkend hlásili pekné počasie bez búrok, škoda toho nevyužiť. Ráno o pol ôsmej teda vystupujem z auta pri kempingu nad Trusalovou a dávam manželke pokyny pravdepodobného vyzdvihnutia. Kam sa poberiem si poviem až na chate pri pivku. Cesta cez Zajacovú, Generál, až ku chate prebiehala v klasickom móde, i keď slnko už začalo ukazovať svoju letnú tvár no napodiv sme (ja a Sol) vládali.
            Studené pivo s citrónom schladilo myseľ, tak som sa rozhodol pokračovať cez hranu Veľkého Kriváňa na Malý Kriváň a na Chatu pod Kľačianskou Magurou. Zámer telefonujem Ivke, ktorá sa hneď vyzvedá, kedy sa v Kľačanoch stretneme. Snílovské sedlo, ako aj cesta na Veľký Kriváň je plná lanovkových turistov vyzbrojených šľapkami. Podaktorí sú oblečený, ako keby išli niekam k vode. Davy nechávame za sebou a pokračujeme na Pekelník, kde sa už je ľudí málo. Na hrebeni stretávam Poliakov, Čechov ale aj Slovákov. Časté státie na doplnenie Solininých tekutín nás stojí dosť času, no čo človek nespraví pre spokojnosť svojho psa. Veď miestami už dychčí, ako keby mala astmatický záchvat a v očiach niektorých turistov vypadám ako trýzniteľ zvierat z ruského cirkusu. V pomalom tempe vystupujeme na Malý Kriváň, kde si Sol ľahá do tieňa. Mávam rukou k nebu a pilot nízko letiaceho vetroňa odpovedá na pozdrav. Vyberám dobošku a dopĺňam kalórie. Teraz zisťujem, že to asi stačiť nebude, bo hlad mám ako lev. Vody máme dostatok, veď po ceste je pramienkov dosť.
             Po chvíli oddychu schádzame do sedla Priehyb, kde sa napájame na žltú značku a cestu si tak krátime do sedla pod Suchým. V polovici je prameň s vodou, ktorú Sol využíva na kúpeľ. Leží tam tak blažene, že mi je až ľúto ju hnať cestou dole. Konečne pomaly vchádzame do rezervácie Kľačianska Magura, kde nás pred letným spaľujúcim slnkom chráni hradba konárov a v tieni postupujeme ku chate. Pred chatou v lese dostávam hlaďák, vyčerpaný, demineralizovaný, hladný si sadám do papradia, vyberám poslednú dobošku, zapíjam vodou a donútim sa vstať a pokračovať. So slovami „Mám dosť“ pokračujem na chatu. Tu objednávam pivko, džús s minerálkou, ktoré vo mne miznú ako v prázdnom sude. Jesť si radšej nedávam, bo asi mám aj úpal, z toľkého slnka na hrebeni. Po ceste z Magury už začínam cítiť kolená a aj stehenné svaly mi nadávajú. V Kľačanoch konečne odvoz domov. Ešte sa stavíme v obchode pre iontový nápoj a hurá do vane. Ešte tri dni si budem natierať stehná konskou masťou proti svalovici, bo aj menší schod mi robí problém.  Teraz v bezpečí domova si uvedomujem, že v budúcnosti to bude chcieť viac jedla a nejakých minerálov na cestu. Júj, ako bolo hore krásne, aj keď s prázdnym bruchom. 









02.06.2012 Minčol
        Ranné vyzdvihnutie osádky auta a prevoz na Stráne, kde začíname náš turistický zážitok. Ľubo si dáva dolu spodky, lebo teplota dnes asi nebude mínusová. Tu ešte pomáhame vyslobodiť „šikovného“ vodiča z pažravej na Hrone, ktorý pri cúvaní zakliesnil svoje vozidlo do Skaličana. Asi mu nechcel dať trdelník... No my už ďalej veci nevenujeme pozornosť a stúpame na Hodinovku. Pre tento krát si cestu neskracujeme skratkami, ale vychutnávame si pomalé stúpanie po ceste. Pravdu povediac, ani neviem, kedy som tadeto išiel, vždy chodím skratkami. Pri dele stretávame dvoch turistov, ktorí nám robia fotky a pokračujeme smer chata. Cestou dopĺňame tekutiny, hovoríme si príbehy a rehoceme sa na celý les. Ani sa nenazdáme a vychutnávame si poslednú skratku pred asfaltovou cestou. Na ceste si to šnurujeme za mostík, kde bočíme do lesa a takto prichádzame do chaty na Martinských holiach. Sud piva na chate je čerstvo narazený, tak si dávame len po jednom. Po pohľade do mapy zisťujeme, že je to ma Minčol 40 min. + 50 min. a náš normovač to rýchlo skalkuloval, že za hodinu sme hore a o pol tretej už pijeme pivo v Šute. Janči tipuje na 14:45 a ja si dávam rezervu a vravím o tretej. Obdivujeme naobliekaných ľudí vracajúcich sa z hrebeňa, asi je tam chladno. Prezliekame sa teda do suchého a vyrážame z chaty popod sedačkovú lanovku až k rotunde.
         Fúka tu silný vietor, teplomer mi ukazuje 6 °C no pocitová je niekde pri mínuse. Prechádzame ku Krížave , kde sa napájame na červenú značku a chránený kopcom pred vetrom pokračujeme severným smerom. Mierne klesanie v závere vystriedalo pomerne prudké stúpanie a tak fučiac prichádzame ku dvojkrížu a značke Minčol. Nie je kedy otáľať a po fotení odchádzame z vetra preč do sedla Okopy. Tu vybaľujeme poživeň, Ľubo horčicu, cibuľu a slaninku krájanú parádnym Jančiho nožíkom. Po doplnení živín schádzame smer Piatrová. Tu naše nohy dostávajú riadne zabrať. Strmé klesanie vlieva krv do stehien a za Diaľnou si ich už ani necítime. Posledné preskočenie (preplazenie) potoka a už sme na asfaltke.
         Sol stihne rozbrechať všetky psy vo Vrútkach a my o 15:10 vchádzame do Šuty, kde vychutnávame pivko a čakáme na odvoz. Nezabudnuteľné výhľady, počasie, ktoré nám prialo, pivko ktoré po turistike chutilo no jedným slovom NIRVANA. 





30.05.2012 Chata pod Chlebom
Voľno v práci, predpoveď počasia hlásili prehánky, proste ideálny čas niekam vypadnúť. Ranný zhon so zavážaním rodinných príslušníkov na pracoviská a školy bol vystriedaný krásnym pocitom z turistiky. Začiatok tradične od kepmu z Trusalovej smer Zajacová. Pod Zajacovou ticho vystriedal rev motorových píl, eržanie koní a nadávky drevorubačov vykonávajúcich preriezku smrekového lesa. Traktor zváža drevo na Zajacovu, kde už pekná halda čaká na odvoz. Prichádzame (ja a Sol) pod Generál. Takto keď sa pozerám smerom naň javí sa mi ešte krajší ako v zime. Predierame sa chodníkom cez drobné kríky čučoriedok ovešané kvetmi na ktoré nalietavajú včielky. Počas prestávky dopĺňam tekutiny a stávam sa potravou pre mračno múch, ktoré si na mojom pote výdatne pochutnávajú. Fučiac a potiac prichádzam pred chatu. Takto odhalenú ju vidím tento rok po prvý krát. Žiaden sneh, žiadne schody do chaty a pred chatou lavice a stoly. V chate prezliekam tričko, pijem pivo s citrónom. Na chate ani nohy. Po chvíľke oddychu prechádzam pred chatu, kde sa kochám výhľadmi na Turčiansku záhradku. Rýchle foto, film a už si to šnurujem dole. Pod Generálom stretám dvoch turistov fučiacich a potiacich smerujúcich na chatu. Ďalšiu dvojicu stretnem pri potoku nad Zajacovou, no s nimi som skončil len pri pozdrave, bo moja nemčina pozostáva len zo slov Shnell, a Flanschwelle, čo som si odniesol z VW. Tak sa lúčime a ani sa nenazdám a už sedím v aute. Je jedna hodina po obede a ja sa teším na domáci obed.








26.05.2012 Drienok

     Ďalší z vrchol patriaci do skupiny krásnych no málo navštevovaných. Dohoda znela jasne: výstup na vrchol... A tak sme sa  z Rakše dali na pochod dolinou. Aj napriek tomu, že značenie v Rakši je nevýrazné, nebol problém nájsť správnu cestu, keďže trasu si opakujem po štvrtý krát. Cesta sa nám pomaly dvíhala ako aj náš pulz. Takto príjemne sme došli až ku chatke so stajňou. Tu rýchle príjmanie tekutín a už stúpame do sedla za Drienkom. V sedle už vyberáme paličky na pomoc pri chôdzi do kopca, ktoré budeme asi potrebovať. Potrebovali sme ich. Táto časť bola z celej cesty najnáročnejšia. Mysliac si, že už sme hore robíme vrcholové fotografie, no len do tej doby, než zbadáme, že je ešte niečo nad nami, a že značka nekončí. Tak pokračujeme v miernom klesaní ktoré strieda posledné náročnejšie stúpanie po sutine a drobných kamienkoch, miestami po skalách.
       Konečne vrchol. Rýchle fotenie na vrchole, dopĺňanie tekutín, jedla, prezliekanie do suchého je tradičná vrcholová činnosť. Potom už len vychutnávanie príjemného pocitu z krásnych výhľadov na hlavný hrebeň Veľkej Fatry. Krížna, Ostredok, Borišov, Ploská s fľakom snehu a časť Ostrej. Na druhej strane hádame názvy dedín v hornej časti Turca. Je to  Štubňa či Sklené? Ja sa pokúšam o aktiváciu vrcholu v rámci SOTA (vrcholy v éteri, čo je rádioamatérska hra), no nedarí sa. Na povinný počet aspoň štyroch spojení mi chýbajú dva. Nevadí, aspoň budeme mať motiváciu prísť na vrchol opäť.  Mirovo pošmyknutie na štrku nám ostatným dáva výstrahu a tak v pomalom no istom kroku schádzame. Až teraz pri zostupe si uvedomujeme, aké stúpanie sme museli prekonať cestou hore. Jano už sníva o orosenej krajne a Sol o potoku, v ktorom sa neskôr aj vykúpala. Jozef cestou uvažuje, že by ešte stihol aj Súľov a u mňa sa už spúšťajú Pavlove reflexy pri myšlienke na guláš, čo budem mať na obed.    Takto s vidinou čo nás čaká prichádzame k autu. Celkovú chôdzu 15 km cítime, až keď v Martine vystupujeme z auta. Ktorý vrchol bude ďalší?






  


24.05.2012 Katova skala
           Čo z načatým dňom, keď je tak krásne? Škoda sa potulovať po dome a tak som o 07:00 hod vyrazil zo Sklabinského podzámku na Katovu skalu. Len ja a môj pes Sol.  Cestou hore sa mračná nad Veľkou Fatrou trocha zatiahli, no pršať nezačalo. V horných partiách výstupu sa zodvihol vietor, ktorý bol pomerne nepríjemný.  Na vrchole tradičné fotenie, oddych. Nad Turčianskou záhradkou svietilo slniečko, no hradba Veľkej Fatry nepustila ťažké čierne mraky ďalej. Mračná sa len plazili po vrcholoch no neprešli.   Ešte jedno spojenie cez vysielačku do Beníc a poďho dole. Doma o desiatej pred obedom,  pekný deň sa ešte len môže začať... 



12. 05. 2012 Lysec
          Už ani neviem, kde som čítal pozvanie na výstup na Lysec, no na akcii organizovanej turistami z Belej je vždy veselo. Nebolo tomu inak ani tento krát. Na výstup sme sa dali po modrej značke od práve rekonštruovanej chaty Lysec. Prechod cez potok a už sme stúpali. Ja Martin a Sol predbiehaný množstvom turistov s lepšou kondíciou. Počasie nám prialo, chvíľami v tieni chvíľami na slniečku sme dostali až na vrchol. Tu už čakalo množstvo turistov, organizátori  núkajúcich deti sladkosťou, dospelých kalíškom.  Po zakúpení tomboly, prevzatí účastníckeho listu a opečiatkovaní zápisníka sa prezliekame a začíname rozbaľovať vysielačku. Zatiaľ, čo ja montujem anténu, ktorú som niesol na chrbte, Martin už dáva prvú výzvu.  Turistom v okolí vysvetľujeme, čože sme to tu vytrepali a čo tu robíme.  Objasňujeme, že Lysec ako vrchol  patrí do skupiny kopcov na celom svete, z ktorého sa rozdávajú body do celosvetovej súťaže. Že toto je možnosť, ako skombinovať turistiku a rádioamatérstvo. Po pár spojeniach až na Ostravu zisťujeme, že počasie sa začína kaziť a slniečko sa pomaly schováva za mraky. Tak balíme, fotografujeme a schádzame dole.
          V polke cesty dolu počujeme spev. Keď príde bližšie, vidíme chlapa podopieraného dvoma dobrovoľníkmi, ktorý to asi prehnal s kalíškom na vrchole a nemohúci chôdze sa necháva viesť. Jedným slovom nadrbaný. Po chvíli už ho aj vezie offroud dole.
S piesňou  na perách a Martin aj s otlakom na nohe schádzame do Jasenskej Doliny, kde smät hasíme pivom a hlad gulášom. Juuj, že by aj na budúci rok?










28. 04. 2012 Borišov
Na výstup na Borišov som dostal pozvanie ako na pietnu spomienku na bývalého kolegu, ktorý spí svoj večný spánok na vrchole. Ráno sme autom prešli okolo otvorenej rampy pri vstupe do Necpalskej doliny  po rozbitej ceste až nad Balcierovo.  Po ceste sme miestami obdivovali mesačnú krajinu spôsobenú pracovitými majiteľmi lesov, ktorý sa snažia vyťažiť asi všetko drevo zo Slovenska. Uf... 
Nápad, ísť s deťmi popri potoku asi v tomto období  nebol celkom zdravý, no nechal som to na skúsenejších, poznajúcich dané miesta. Zo začiatku to bola pre deti sranda. Preskakovať potok, skákať po kamienkoch a smiať sa keď mama alebo otec musí deti preniesť cez rozbúrenú vodu . No s narastajúcim počtom preskočení sa zvyšovalo riziko zamočenia väčšieho počtu nôh. Na konci potoka už nebola suchá noha v družstve. Fučaním, a správnou motiváciou sme prišli až na chatu obdivujúc množstvo snežienok pred chatou. Tu doplnenie tekutín, slaninka, chlebík a poďho na vrchol Borišova.  Cestou hore miestami ešte sneh, blato a šmykľavo. Opatrne sme vystúpili do nadmorskej výšky 1510 m n. m, kde síce bolo pekne slnečno, no veterno.  Pri kríži zapálenie sviečky, tichá spomienka na kamaráta,  fotenie a rýchlo k chate, do tepla. Ďalšie doplnenie tekutín pred zostupom, a niektorí skratkou okolo Červeného grúňa, niektorí po značenom chodníku k autu. Ešte teraz, keď zavriem oči vidím pole medvedieho cesnaku na stráňach grúňa. Škoda, že v národnom parku je zber zakázaný...  Zakončenie na poľovníckej chate v doline, kde posilnený vynikajúcim gulášom doplnilo sily nielen malým.  Klobúk dolu pred majstrom kuchárom.  Tu na chate niektorí prenocovali a užívali miestnu flóru a faunu, iní sa vracali naspäť do civilizácie. 






 

ďaľšie fotky po dodaní externými fotoreportérmi čoskoro...



22.04.2012 Vyšehrad  (ten čo je nad Jasenovom)
              Po dohode na ďalšiu turistiku padlo jednostranné rozhodnutie ísť na Vyšehrad z Jasenova. Partia v zložení Jano, Miro, Tonka, Sol a ja sme sa v ranných hodinách počas hustej hmly vydali po turistickej značke smer Žiare, Čertovu dolinu. Popri vynovených protipovodňových zábranách. Nad obcou sa hmla roztrhala a viditeľnosť tým pekne stúpla.  Pod Vyšehradom, na skale sme už fučali, no vidina skorého vrcholu nás stále držala pri chuti. V dobrej nálade sme vyšli na vrchol ku krížu. Tu desiata, niečo k pitiu a už sme pátrali po „keške“ .  Nájdená v pohode. Po pokochaní sa na výhľady do celého Turca a časti Prievidzskej kotliny  sa vraciame späť k autu. To už klesáme po starodávnej ceste, ktorá zásobovala bývalé hradisko na vrchole. Ešte púšťanie vody dreveným ventilom v studničke, napojenie Solinky vodou a už sedíme v aute a vieme, že  na Vyšehrad sa oplatilo vystúpiť.










24.03.2012 Zbojnícka chata VT

             Týždeň uplynul ako voda, a my sa vezieme s partiou autom do Starého Smokovca. Cieľ je jasný, zbojnícka chata. Cesta bola príjemná, vpredu som sa veľa netlačil, na rozdiel od dvoch pupkáčov vzadu. Ešte že tretí čo tam sedel, bol len ako výplň, bo už by sa nedali zavrieť ani dvere. Celodenné parkovanie v Smokovci 5,60€. Rozhodnutie uchrániť trištvrte hodinku a na Hrebienok isť pozemnou lanovkou bolo v začiatku zaujímavé. Takto som sa v živote ešte neviezol, tak prečo nie? 6€ jednosmerný lístok zakúpený a už sa tlačíme v smiešnom vláčiku spoločne s skialpinistami, turistami a všakovakou zmesou národov. Kocháme sa pohľadmi z okna, keď zrazu zvonček a koniec cesty. „To už?“ opýtal sa Ľubo, áno to už... ani nie po troch minútach sme v cieli cesty vláčiku. Veď čo by si čakal za 6€, keď obojsmerný stojí 7€? Slovensko... Z hrebienka popri Rajnerovej chate cez Veľkú Studenú dolinu obdivujeme ľadolezcov v ľadopádoch po stranách a stúpame ďalej. Jedno menšie poblúdenie v lese, keď vedúci výpravy si pomýlil skialpovú trať s pešou stojí dosť síl a je trestané zabaraním sa miestami až po rodinné poklady... Prichádzame k záveru doliny, kde oddychujeme, čerpáme kyslík a tekutiny. Čaká nás ešte strmý výšľap v zľadovatenom teréne. Nakoniec aj ten prekonáme bez ujmy a stojíme pod chatou. Konečne ešte posledných pár výškových metrov a sme hore. Na chate teplo, ticho, tekutiny a chutná kapustnica so slivkou dodáva super pocity. Počasie perfektné, mráčik len kde tu, no stále teplo. Ľudia pred chatou sa natierajú proti spáleniu vysokohorským slnkom a my pomáhame Ľubovi dojesť jeho zásoby dobrej slaninky a klobásy. Tu chutí nejako nezvyčajne dobre. Maťo vyberá fotoaparáty a fotí krásne okolité štíty popri čom nám dáva geografický výklad o okolitej nádhere.  Už viem že bradavica nie je len na nose ježibaby... Oddýchnutý stúpame pomaly dole. Exponované miesta prechádzame so zvýšenou opatrnosťou, i keď mačky mám na chrbte. Jano tie svoje, nové, už dáva na nohy. Pre istotu. No my pomaly schádzame dole, kde ho čakáme. Jano mačky v ruke, z úst sa šinú samá „chvála“ na výrobcu. Nedržali na nohe... Tu pod strminou stretáme dvojicu turistov-študentov smerujúcich na chatu. Oblečený ako do školy: rifle, letná bundička, tenisky. Skúšam zdraviť po poľsky a dostávam rovnakú odpoveď „ďzeň dobrý“, nemýlil som sa...  Asi po piatich minútach ide rodinka s podobným oblečením a podobnou obuvou. Len škoda toho psa, čo niesli v batohu, asi by mal väčšiu šancu, aby sa mu nešmyklo ako majiteľom.  Krútiac hlavami schádzame na Rajnerovú útulňu, kde Ľubo dá na záver pomyslený klinec, keď sa opýta chatára stavajúceho niečo zo snehu: “Čo to bude, až to bude?“ Dostáva sa mu desaťminútový výklad o ľubozvučnosti slovenského jazyka, vetnej skladbe a psychológii okolitých turistov. Určite pri prednáške aj ľutoval, že niečo povedal. Dopíjanie zásob s fľaškovím pivom robí záver turistiky veselím a v dobrej nálade schádzame do Smokovca do auta, kde sa nakladáme a frčíme s krásnym pocitom domov.  










 







18.03.2012 Chata pod Chlebom
Trusalová, Zajacová, Generál, veľa turistov a ja bez psa. Keď ma už začali na chodníku predbiehať aj turisti v teniskách, pomyslel som si, že je asi niečo zle. Doba, odkedy som nebol na kopci síce nie je dlhá, no mne sa zdala ako večnosť.  No aj napriek tomu kyslíku málo... 
Tento krát viac vypotených litrov z dôvodu vyššej okolitej teploty. Pred chatou si nebolo ani kde sadnúť, no pivko chutilo. 
Pri schádzaní stretnutie bývalých kolegov Mira a Jana. Dohodnutá spoločná akcia na budúci týždeň, dúfam, že počasie vydrží, a užijeme si náročnejšiu turistiku. 



02.03.2012 Chata pod Chlebom
          Nahovoril som kamaráta z Banskej Bystrice, spoluexpedičného Horca, nech príde načrieť aj do krásneho Turčianskeho kraja, a čo krajšie ukázať, ako pekné výhľady z niektorej malofatranskej chaty? Nahovoril som ho na výstup na chatu pod Chlebom. Po včerajšom daždivom dni, keď ráno pomaly sneh v meste zliezol, by bolo zaujímave pozrieť, ako sa sneh drží vo výškach. Ráno som sa teda zastavil pre Weba. Berlingo nás pohodlne vyviezlo na parkovisko nad kempom, odkiaľ ešte zmrznutým chodníkom sme si to šinuli k chate. Po príchode na Generál sa slniečko začalo na nás žrebiť, čo pridávalo nálade. Chvíľku som aj postál tvárou k slniečku a načerpal vesmírnu energiu. Pomaly začíname stúpať Generálom, kde asi v polovičke sa začalo zaťahovať, a aj fúkať. Asi 15 min pod chatou už fúkal silný vietor, ktorý vliezol hádam aj pod trenky. S kapucňou na hlave sme prišli vyfúkaný do chaty, kde tradičné pivo, čaj zahnali smäd.  Vôňa, čo sa v chate šírila po baraňom guláši bola silná, no odolali sme. Po oddychu sme nabrali sme auto. Ešte fotografie pred chatou a hurá do "civilizácie". Škoda, že Webo z tejto turistiky nemal moc výhľadov, možno na budúce.
       Táto turistická vychádzka mala neskôr svoju dohru. Večer nádcha, bolesť hlavy z vyfúkaneho čela. Teraz popíjam teplý lipový čaj, plním vreckovky a nadávam sám na seba, že na budúce bude lepšia čiapka ako čelenka...   






23.02.2012 Chata pod Chlebom

Predpoveď počasia na nasledujúce dni vyzerá nie moc ružovo. Hlásia nám dážď, čo moc nieje moc na turistiku vhodné, hlavne v zime, preto som sa rýchlo ráno zbalil a vyrazil smer Turany. Auto na parkovisku pekne odpočívalo a ja som so Sol vykračoval parádnym chodníkom na chatu pod Chlebom. Parádny bol po víkendovom skialpinistickom preteku, ktorý sa tu konal. Pekne vychodený, prešľapaný. Nový batoh na chrbte dobre držal a aj kyslíku bolo tento krát v pľúcach dostatok. Takto, v peknom tempe som vyšiel až na chatu. Povinné pivo a čaj zahnalo smäd, zmes exotických orechov hlad a okolité výhľady a vysokohorské prostredie naplnilo dušu. Krása. Pre toto sa fakt oplatí žiť! Po chvíľkovej meditácii pred chatou sa vraciame naspäť k autu. Niečo pod Zajacovou sa počasie trochu zhoršilo. Začalo snežiť. Sneh sa pomaly menil na snehodážď, ktorý nás odprevadil až k autu. Príchodom do Martina už len pršalo, a pršalo celý deň. Ešte že sme to stihli. Dúfam, že dlho pršať nebude, aby sme mohli zas niekam vyraziť. 







17.02.2012 Chata na Martinských holiach
Po včerajšej nedokončenej turistike som sa dnes rozhodol na niečo menej náročné. Tak ráno som si vyšiel na Martinské hole. Vyrazil som o deviatej mysliac si, že chodník bude vyšliapaný, no okrem pár skialpinistov a jedného pešieho turistu, ktorý to niekde nad delom vzdal a vracal sa späť nikto nešiel. Až keď som dorazil na miesto, kde končili stopy pešieho turistu som pochopil, prečo to vzdal. Zabáral som sa po kolená do hlbokého, sypkého snehu. So sebazaprením som to prešliapal až na cestu, kde som si ako tak vydýchol. Foto nedokladám žiadne, bo sneh z hora, sneh z dola a bielu machuľu sa mi nechcelo fotiť. Na chate ma prekvapilo množstvo ľudí, ktorý tu sedeli. No radler a čaj uhasil smäd a my sme sa vracali späť. My ako Ja a Sol. P.S. pri ceste k autu som dva krát parádne spadol,... 






16.02.2012 pokus o Chatu pod Chlebom
       Celú noc snežilo, čo sa odzrkadlilo aj na miestnych komunikáciach. Autá v meste zapadli pod 30 centimetrovou vrstvou nového snehu a cestári riešia zalomené kamióny v horských priechodoch. Svrčinovec je odrezaný od sveta a ja sa terigám na chatu pod Chlebom. Takto som si to aspoň myslel, kým som sa s Berlingom nevytrepal cez neodhrnutú cestu na kemp. Tu po lopatových slávnostiach, aby som mohol vôbec ako tak zaparkovať vyrážam so Sol smer Zajacová. Keďže nik pred nami nešiel, chodník si musíme prešliapavať sami. Chvíľu ide Sol popred, neskôr sa brodím prvý ja. S narastajúcou nadmorskou výškou priamo úmerne rastie aj výška snehovej pokrývky, cez ktorú sa musíme brodiť. Pred Zajacovou už miestami je snehu po kolená. S príchodom na Zajacovú zisťujem, že sa teraz ráno nenašiel tiež podobný blázon, ktorý by to prešľapal zo Šútova.  Spotený, unavený ako keby som už bol hore, s pocitom pokorenia sa po svojich stopách vraciame späť k autu. Možno zajtra...







09.02.2012 Chata pod Chlebom
        Mrzne. STOP
        Stále. STOP
        Auta stále neštartujú. STOP. 

   
 Tak som sa opäť vybral na chatu pod chlebom, pozrieť, ako sa chata zabalila do snehovej perinky a ako chutí pivo vo výške 1425 m n. m. Stopa od autokempingu bola prehrnutá ratrakom, ktorý doviezol moravských mládežníkov na lyžiarsku chatu. Aspoň som sa neprepadával. Generál ako obvykle zapríčinil zvýšenie potivej činnosti kože a nedostatok kyslíku v ovzduší, ako aj v krvi malo za následok spomalenie chôdze. Tak som vyšiel na chatu o 10:50h. Vchod do chaty bolo aj problém nájsť. Naviaty sneh siahal do výšky hornej zárubne.  Doplnenie minerálov pivom a teplým čajom na chate, to bola pastva nielen pre telo ale aj ducha. Na chate okrem chatára len jeden skialpinista, ktorý tiež dopĺňal tekutiny.  Po oddychu ešte pred chatou fotografujem, robím pár rádioamatérskych spojení a schádzam dole k autu.


   

     




31.01.2012 Veľká Lúka
           Pomaly už týždeň v dolinách mrzne. Teploty v Martine ráno klesli pod -17 °C a niektoré autá už prestali štartovať. Ideálny čas vydať sa na kopce, kde inverzné počasie sľubuje vyššie teploty a aj krajšie výhľady. Nebolo tomu inak ani v utorok ráno, keď som nasadal so Sol do auta a ráno o deviatej som z neho vystupoval na Stráňach. Na Hodinovke už teplota dosiahla vyzliekaciu hranicu a tak bunda išla do batohu. Chodník bol pekne prešľapaný, široký a poriadne udupaný. Takto v dobrej nálade a v tempe fučiaceho byvola sme vyšli až ku chatám na Martinských holiach. Lyžiarov pobiedne, len nejaké lyžiarske kurzy a inostranci. Škoda by bola v takom peknom počasí zasadnúť na chatu, a tak šliapeme svahom neskôr cestou, až na Veľkú Lúku. Otvorenosť miestneho terénu a nadmorská výška dáva vetru iný rozmer, už nie príjemný. Je krutý, mrznúci a vletí asi aj pod trenky. Tak rýchlo mrznúcimi rukami pijem čaj, fotografujem a balím sa na ústup do príjemnejších miest. Dlho mi trvá, kým do rúk bez rukavíc sa mi začne vracať teplo a cit. No to som už pod vysielačom, kde znova vyberám fotoaparát. Potom už v zrýchlenom režime do tepla chaty, kde sa rozmrazujem čajom a pivom. To sa práve na hodinách ukryla malá ručička za veľkú pod dvanástkou, a tak dopíjam. Skratkami na Stráne to už nieje problém, i keď vyšmýkaný chodník po turistoch s lopármi dá miestami zabrať. Na zemi sa ocitnem len raz, čomu sa aj Sol čuduje. Zase krásny deň na horách, ktorý dobil energiu aspoň na týždeň.





27.01.2012 Krížava
               Na akciu ,ktorá bola naplánovaná skôr ako lyžovačka sme sa veľmi tešili. Po krásnych túrach, kde nám však chýbalo slnko, sa zdalo, že to vyjde na krásny deň, aj keď hlavný aktér a majiteľ cestovnej agentúry „Horské medvede“ Adrián, nemohol ísť pre pracovné povinnosti  s nami (a možno aj pre to že sa zatiaľ nevie lyžovať, pozn. editora), lyžovačka na Martinských holiach pri peknom počasí bola proste bomba. Na začiatku boli trochu problémy s reťazami, ktoré som aj po polhodinovom výbere na vianočných výpredajoch kúpil väčšie a potom som musel ísť prosíkať o vymenenie. Po nahodení reťazí a prvej jazde na nich, sme o necelú hodinku boli konečne na poloprázdnom parkovisku. Všetky naše očakávania sa chvalabohu vyplnili, podmienky strediska boli vynikajúce, takmer prázdne svahy a nádherný výhľad je pre milovníkov prírody ako sme my, zaručený orgazmus.
Hore zdar  Peťa, Maťo, Ľubo





23. 01. 2012 Chata na Martinských holiach

          Nedeľňajšie telefonáty dali znať, že turistika tento krát bude tentokrát v dvojčlennom tíme, ja a Sol. V Martine pondelok ráno pršalo, čo vypadalo na čľapkanicu na chodníku, no po príchode s autom na Stráne, kde poletoval čerstvý sneh bolo jasné, že stačí malý výškový rozdiel a počasie sa chová úplne inak. Autom som až na horne parkovisko pri Ggrandíse nedostal. Neodhrnutá cesta a popadané stromy v hornej časti nedovoľovali asi ani cestárom ísť hore, tak som teda parkoval aj ja pri zastávke MHD. Stopy v snehu predo mnou kreslili len skialpinisti, ktorí asi išli skoro ráno a vďaka ktorím som sa neboril v hlbokom snehu. Na Hodinovke ma predbehol jeden z nich, ktorý sa pripravoval na závod v Poľsku a takto naberal kondičku. Pri dele sa počasie ako zázrakom zmenilo na pekné a slnečné. Po vyjdení na "asfaltovú" cestu sa však zatiahlo a začalo husto snežiť. Sneh padajúci na stromy spúšťal malé lavíny z konárov, ktoré padali nielen na chodník, a bolo len náhodou, že nezasypali aj nás. Po päť minút chôdze na ceste sa objavila skratka ku chatám, ktorá nebola prechodená, a tak sa mi v novom snehu nechcelo boriť a pokračoval som ďalej. 
        Na holiach len pár odvážlivcov, čo riskovali svojou jazdou na lyžiach v hmle a snehu na svahu. Aut po biedne. Na chate len ja a čašníčka, ktorá furt chcela kŕmiť Sol nejakou doboškou a tá malá potvora si len brala. Keďže pri pití čaju nebolo na čo cez okno pozerať, lebo bolo celé zasnežené a pred chatou boli dvojmetrové záveje, rýchlo späť do "civilizácie". Dole to už išlo lepšie. Aj turisti sa rozhýbali a chodník riadne prechodili, tak som sa už toľko nemusel trápiť. Doma ešte teplý čaj a v plánoch ďalšiu túru.











18.01.2012 Chata na Kľačianskej Magure v noci


      Na nevinnú akciu nás inšpiroval Miro svojimi zaujímavými opismi nočnej turistiky na chatu. V práci do osemnástej, chuť isť niekam a vidina zajtrajšie doobedného voľna vo mne naštartovala túžbu zažiť niečo zaujímavé. Na aute večer pre Ľuba s Milanom a už si to šinieme do Kľačian. Tu na mieste, kde sme vždy parkovali nás prekvapili dve dopravné značky zakazujúce či vôjsť, alebo zastaviť. S tým vôjdením sme to riskli, aj keď nie sme vlastníci pozemkov, no druhá značka zakazujúca zastavenie je tak parádne umiestnená, že nebol problém zaparkovať pred ňu a tým priestupok neporušiť...
       Po úspešnom zaparkovaní, nahodení čelovky na hlavu a palíc do ruky vyrážame od mostíka o 18:50 hod. To už je tma, a za každým krovím, stromom alebo závejom číhajú lesné živočích, ktoré sa vás snažia napadnúť a prinajlepšom pred roztrhaním nakaziť nejakou smrteľnou chorobou. Fantázia pracuje na plno, a preto strach zahovárame. Zaujímavým na cestovaní v tme v lese je aj psychologický efekt. Keďže nevidíte ďaleko, cesta sa vám zdá ľahšia, jednoduchšia a v mojom prípade aj menej namáhavá.  V takýchto myšlienkach a v družných rozhovoroch a so srdcom na jazyku sme vystúpili na luku pred chatu. Stromy osvietené lampou na chate, obalené v snehovom pyžame dávajú zaujímavý tvar krajne. Skúšame bar, no v čase o 20:30 asi nikoho ani nečakajú, tak je zavretý. Pod heslom zvonte bude vám otvorené, zvoníme a otvárajú nám. V chate rodinná atmosféra, pivo, televízny program druhej kategórie, už chýbajú len čipsy na stôl. No tie radšej pri vysokohorských cenách ani nedávame. Stačí orosené na zahnanie smädu. Skúšam volať cez rádiostanicu Martinských rádioamatérov, no ozýva sa len Jozef OM6ABA a  Martin OM6AT. Po doplnení tekutín sa ešte pred chatou niekoľko krát fotíme. Dole k autu to už išlo lepšie, behom a miestami aj sklzom, to robíme za 40 min. Je 23:00 hod. a ja otváram domové dvere s pocitom ako sa dá pekne zakončiť pracovný deň.  
          P.S. Fotky nie všetky vyšli, aj z dôvodu pádu fotoaparátu šošovkou do snehu. 





15.01.2012 Kľak, Malá Fatra

           Pri tejto turistickej akcii som si neraz zaspomínal na motto uvedené v hlavičke tejto stránky, no poďme pekne po poriadku. Na Kľak sme sa už chystali neraz, no vždy nám do toho niečo prišlo. Cez týždeň sa počasie v Turci zmenilo, napadlo 50cm nového snehu a horská služby vyvesila výstrahu lavínového nebezpečenstva tretieho stupňa aj na Malú Fatru. Ešte večer pred výstupom sme sa "dohodli", že istejšie bude ísť aspoň na chatu na Martinských holiach. Takto som to odprezentoval aj Janovi, s tým, že ráno po neho o ôsmej prídeme. Ráno balím do ruksaku len nutné veci, veď na holiach je chata, tak ani veľa tekutín nebudem potrebovať, zalial som malú termosku čajom s prídavkom Umu. Na nohy staré maskáče a do ruky psa. V aute sa dozvedám, že M.Hole sa nekonajú, nakoľko je to na nás asi moc jednoduché a tak idúc pre Jana už ľutujem (čo nebolo prvý krát toho dňa), na čo som sa dal nahovoriť. Ešte sa stavíme pre Mira v Trnove a už si to šinieme smer Vrícko. Na Predvrícku sa Ľubo dozvedá, kde vlastne je to Fačkovské sedlo, že to nieje kopec kadiaľ často chodí, čo ho asi tiež zamrzelo. Cesta ubieha dobre aj vďaka stretu cestárov pod kopcom, čo ju nám veľmi uľahčilo. Moja prognóza, "len aby nešli na hranicu kraja" sa vyplnila a na vrchu sa oranžové auta s radlicou otočili a pred nami bola dvadsať centimetrová vrstva čerstvého snehu a dilema či ísť ďalej, alebo sa vrátiť. Za hlasného hecovania  vodiča sa nakoniec rozbiehame vpred. Berlingo sa v zápätí zmenilo na offroud tlačiac pred sebou vrstvu snehu a za sebou zanechávajúc stopy vlniaceho hada. Bravúrne schopnosti vodiča, ktorý neomylne točiac volantom a v správnom momente brzdiac nás nakoniec bezpečne dostali až do cieľa cesty, teda do Fačkovského sedla. Zaparkovanie na poloprázdnom parkovisku nerobilo problém. Tu už len návleky na nohy a môžeme stúpať.
           Na začiatku to išlo celkom dobre, chodník miestami prešľapaný, kyslíkový dlh v nedohľadne, nálada super. Približujúc sa na Revánske lúky stromy obťažkané vrstvami snehu skláňajú svoje konáre k zemi. Krásny pohľad, ktorý dodáva síl a kyslík späť do pľúc. Na lúkach je snehu ešte viac. Chodník vedie cez lúky do lesa, kde toho snehu 
je tiež na rozdávanie. Pred vrcholom, je každý nesprávne vedený krok, ktorý vybočuje z chodníka potrestaný zaborením nohy po koleno. Na križovatke turistických trás zelenej so žltou sa rozhodujeme, či ísť ešte vyššie. Nakoniec vyhráva túžba dosiahnuť vrchol nad únavou. Príchod na predvrchol, kde sa už ja borím v snehu po pás, prepadávam sa nižšie a každý krok vpred je odmenený opätovným zapadnutím po stehno. Kde už aj turistické paličky nedočiahnu na pevnú zem a kde začínam uvažovať, či by nebolo lepšie sa plaziť, zastavujem. Janko to ešte skúša no po chvíli sa vracia späť. Na vrchol pokračuje už len Ľubo s Mirom, ktorý si na vrchole vychutnávajú Mirovú masť v chlebe za sústavného fúkania severného vetra. Ja na svojom "vrchole" vyberám vysielačku a robím spojenia s rádioamatérmi či z Prievidze alebo aj Turca.  Po chvíli sme opäť spolu, smer Fačkovského sedlo. Vyberám fotoaparát a robím pár fotiek, kým mi nezamrzne prístroj. Fučiac, zabárajúc sa v snehu som si zase spomenul na výrok o prekonaní seba samého. Pod lúkami ešte prejsť zo pár serpentín, potom už počuť hudbu z lyžiarskeho strediska a auto je na dohľad. Dúfam, že kamaráti sa na mňa hnevať nebudú, keďže som sa držal hlavne vzadu, nevládajúc stúpať, či klesať, no svojich 130 kg vyniesť na také pekné miesto nieje celkom jednoduché...  















07.01.2012 Chata pod Suchým

       Už večerné sneženie nasvedčovalo zaujímavú turistiku, tak o ôsmej hodine už sme sedeli v aute smer Strečno. Auto sme nechali pri turistickoinformačnej službe, prešli Váh a vyprevadení štekotom miestnych psov opúšťame civilizáciu. Pri mostoch sa dozvedáme od Jana, že na lúke stávali kasárne, ktoré strážili mosty a tunel. Teraz je tam už len krovie. Na rozcestníku pokračujeme po ceste, s tým, že na hrad sa ešte vrátime. S pribúdajúcou výškou pribúda aj sneh na chodníku, ktorý je však prešľapaný, no aj tak sa nejde celkom dobre. Vianočné prejedanie dodalo to kilo navyše a tak každý si nesie okrem batohu na chrbte aj záložný padák vpredu. Dopĺňanie tekutín 52-jkou dodáva sily, ako aj čaj s ďumbierom a rumom.  Za každou malou zákrutou vyzeráme odbočku v pravo, no tá nie a nie sa ukázať. To už si vyzliekam aj bundu, bo telesná teplota stúpla a dych nevládze. Konečne odbočka, ešte esíčko, potom už vidieť turistické značky a neskôr aj chatu. Chata rozkúrená na príjemnú teplotu, pivo chutné ako aj návštevníčky chaty. Beriem do ruky vysielačku a skúšam dať výzvu, na ktorú nachytám zo pár rádioamatérov po okolí. Popíjam citrónové, prekladané čajom. Svoj čaj núkam už len Ľubovi, bo Janko ako náš šofér by mal priveľa odvahy na rýchlu jazdu a s vďakou odmieta. Pri našom odchode sa do chaty nahrnula početná rodinka s deťmi, tak miesto pri krbe, tam, kde sme my sedeli už je opäť obsadené. Cestou dole sa zastavujeme ešte na Starhrade, a červenou značkou blatistým terénom sa lúčime s Malou Fatrou. Veď mi sa ešte určite vrátime... 














04.01.2012 Chata pod Chlebom

          Nový rok nezačal s počasím celkom ideálne, tak po krátkej porade kam by sme vyrazili počas voľna padol navrch (okrem výstupu na Stoh) výstup na chatu pod Chlebom. Ráno budík ohlásil vstávanie, tak rýchlo navariť čaj, nabaliť niečo do ruksaku. Počas balenia telefón od Ľuba: "Kľudne spi, nikam sa nejde, veď prší." No ja plný adrenalínu a spomienok aj na horšie počasie počas ktorého som išiel niekam sa nedám zastaviť a balím ďalej. Ešte zaviesť svoju lásku do zamestnania a už šliapem od autokempingu Trusalová smer Chleb. Rovno keď míňam značku Zajacová zvoní telefón. To sa Ľubo utvrdzuje, že ako dobre že sme nikam nešli. No keď sa dozvie, že už som v jednej štvrtine kopca neváha, rýchlo zorganizuje druhé vrcholové družstvo a vyráža za mnou. S tým počasím to však nieje celkom ružové. V spodných častiach jemne prší, no keď prechádzam lesom, tam sa kvapky dažďa zväčšujú a poriadne prší. Takto pokračujem na Generál, ktorý ma víta jemným snežením a prudkým stúpaním. Na konci stúpania Sol spozornie, v diaľke počuť čudné kovové zvuky. Po chvíli sa vynoria lyžiari, ktorý prevádzkujú lyžiarsky vlek pod chatou. Konečne chata. Tu si dávam čaj, pivo s citrónom a začítavam sa do knižky o Nepále, keď sa otvoria dvere a vstupuje Ľubo s Mirom. Hodinky ukazujú pol jednej, keď vsávame od stola a balíme sa k návratu domov. Ešte pred chatou obdivujeme novopostavenú fínsku kaďu, pod ktorou horí piecka a príjemne ohrieva vodu v nej.  Cestu dole sťažoval hlboký sneh mimo chodníka, kde sa noha zabárala po kolenoCestou dole spomíname na naše stretnutia s divokou zverou, keď na snehu zbadáme stopy medveďa, ako prešiel od potoka krížom cez chodník. Tu už začína pracovať fantázia a za každým stromom vidíme prinajmenšom grizlyho. Sneh z chodníka zmizol, a začalo trápenie v blate rozrytom miestnymi ofroudákmi, ktorí sa asi pokúšali zapôsobiť na nežné polovičky nám nepochopiteľným spôsobom. Turistická prechádzka zavŕšená až teplou vaňou doma, kde myšlienky smerovali k ďalšej chate.
chleb


        



31. 12. 2011 Chata pod Borišovom 
          Posledný deň v roku patril turistike hlavne náhode, nakoľko sme sa pri prezeraní vianočnej výzdoby v Martine stretli s kamarátkou, s ktorou som už neraz bol na chate pod Borišovom, a ktorá vnukla nápad, takouto turistikou uzavrieť sezónu 2011. Slovo dalo slovo a ráno o 08:00 sme sa už viezli autom smer Balcierovo. Na mieste ešte rýchlo pomôcť ďalším návštevníkom s zapadnutým autom a poďho chodníkom cez červený Grúň na chatu. Chata plná turistov, kde aj naši psi si našli miesto pod stolom. Po krátkom oddychu a prezlečení mokrých vecí sa lúčime s chatou povinnou fotografiou a vraciame sa k autu iným, neznačkovaným chodníkom po potoku. Doma ešte natlačiť noviny do mokrých topánok a môžeme vítať nový rok s príjemným pocitom pekného zakončenia turistického roku.





17.02.2012 Chata na Martinských holiach

Po včerajšej nedokončenej turistike som sa dnes rozhodol na niečo menej náročné. Tak ráno som si vyšiel na Martinské hole. Vyrazil som o deviatej mysliac si, že chodník bude vyšliapaný, no okrem pár skialpinistov a jedného pešieho turistu, ktorý to niekde nad delom vzdal a vracal sa späť nikto nešiel. Až keď som dorazil na miesto, kde končili stopy pešieho turistu som pochopil, prečo to vzdal. Zabáral som sa po kolená do hlbokého, sypkého snehu. So sebazaprením som to prešliapal až na cestu, kde som si ako tak vydýchol. Foto nedokladám žiadne, bo sneh z hora, sneh z dola a bielu machuľu sa mi nechcelo fotiť. Na chate ma prekvapilo množstvo ľudí, ktorý tu sedeli. No radler a čaj uhasil smäd a my sme sa vracali späť. My ako Ja a Sol. P.S. pri ceste k autu som dva krát parádne spadol,...






16.02.2012 pokus o Chatu pod Chlebom

       Celú noc snežilo, čo sa odzrkadlilo aj na miestnych komunikáciach. Autá v meste zapadli pod 30 centimetrovou vrstvou nového snehu a cestári riešia zalomené kamióny v horských priechodoch. Svrčinovec je odrezaný od sveta a ja sa terigám na chatu pod Chlebom. Takto som si to aspoň myslel, kým som sa s Berlingom nevytrepal cez neodhrnutú cestu na kemp. Tu po lopatových slávnostiach, aby som mohol vôbec ako tak zaparkovať vyrážam so Sol smer Zajacová. Keďže nik pred nami nešiel, chodník si musíme prešliapavať sami. Chvíľu ide Sol popred, neskôr sa brodím prvý ja. S narastajúcou nadmorskou výškou priamo úmerne rastie aj výška snehovej pokrývky, cez ktorú sa musíme brodiť. Pred Zajacovou už miestami je snehu po kolená. S príchodom na Zajacovú zisťujem, že sa teraz ráno nenašiel tiež podobný blázon, ktorý by to prešľapal zo Šútova.  Spotený, unavený ako keby som už bol hore, s pocitom pokorenia sa po svojich stopách vraciame späť k autu. Možno zajtra...








09.02.2012 Chata pod Chlebom


        Mrzne. STOP
        Stále. STOP
        Auta stále neštartujú. STOP.

   
Tak som sa opäť vybral na chatu pod chlebom, pozrieť, ako sa chata zabalila do snehovej perinky a ako chutí pivo vo výške 1425 m n. m. Stopa od autokempingu bola prehrnutá ratrakom, ktorý doviezol moravských mládežníkov na lyžiarsku chatu. Aspoň som sa neprepadával. Generál ako obvykle zapríčinil zvýšenie potivej činnosti kože a nedostatok kyslíku v ovzduší, ako aj v krvi malo za následok spomalenie chôdze. Tak som vyšiel na chatu o 10:50h. Vchod do chaty bolo aj problém nájsť. Naviaty sneh siahal do výšky hornej zárubne.  Doplnenie minerálov pivom a teplým čajom na chate, to bola pastva nielen pre telo ale aj ducha. Na chate okrem chatára len jeden skialpinista, ktorý tiež dopĺňal tekutiny.  Po oddychu ešte pred chatou fotografujem, robím pár rádioamatérskych spojení a schádzam dole k autu.




  
     








31.01.2012 Veľká Lúka


           Pomaly už týždeň v dolinách mrzne. Teploty v Martine ráno klesli pod -17 °C a niektoré autá už prestali štartovať. Ideálny čas vydať sa na kopce, kde inverzné počasie sľubuje vyššie teploty a aj krajšie výhľady. Nebolo tomu inak ani v utorok ráno, keď som nasadal so Sol do auta a ráno o deviatej som z neho vystupoval na Stráňach. Na Hodinovke už teplota dosiahla vyzliekaciu hranicu a tak bunda išla do batohu. Chodník bol pekne prešľapaný, široký a poriadne udupaný. Takto v dobrej nálade a v tempe fučiaceho byvola sme vyšli až ku chatám na Martinských holiach. Lyžiarov pobiedne, len nejaké lyžiarske kurzy a inostranci. Škoda by bola v takom peknom počasí zasadnúť na chatu, a tak šliapeme svahom neskôr cestou, až na Veľkú Lúku. Otvorenosť miestneho terénu a nadmorská výška dáva vetru iný rozmer, už nie príjemný. Je krutý, mrznúci a vletí asi aj pod trenky. Tak rýchlo mrznúcimi rukami pijem čaj, fotografujem a balím sa na ústup do príjemnejších miest. Dlho mi trvá, kým do rúk bez rukavíc sa mi začne vracať teplo a cit. No to som už pod vysielačom, kde znova vyberám fotoaparát. Potom už v zrýchlenom režime do tepla chaty, kde sa rozmrazujem čajom a pivom. To sa práve na hodinách ukryla malá ručička za veľkú pod dvanástkou, a tak dopíjam. Skratkami na Stráne to už nieje problém, i keď vyšmýkaný chodník po turistoch s lopármi dá miestami zabrať. Na zemi sa ocitnem len raz, čomu sa aj Sol čuduje. Zase krásny deň na horách, ktorý dobil energiu aspoň na týždeň.









27.01.2012 Krížava

               Na akciu ,ktorá bola naplánovaná skôr ako lyžovačka sme sa veľmi tešili. Po krásnych túrach, kde nám však chýbalo slnko, sa zdalo, že to vyjde na krásny deň, aj keď hlavný aktér a majiteľ cestovnej agentúry „Horské medvede“ Adrián, nemohol ísť pre pracovné povinnosti  s nami (a možno aj pre to že sa zatiaľ nevie lyžovať, pozn. editora), lyžovačka na Martinských holiach pri peknom počasí bola proste bomba. Na začiatku boli trochu problémy s reťazami, ktoré som aj po polhodinovom výbere na vianočných výpredajoch kúpil väčšie a potom som musel ísť prosíkať o vymenenie. Po nahodení reťazí a prvej jazde na nich, sme o necelú hodinku boli konečne na poloprázdnom parkovisku. Všetky naše očakávania sa chvalabohu vyplnili, podmienky strediska boli vynikajúce, takmer prázdne svahy a nádherný výhľad je pre milovníkov prírody ako sme my, zaručený orgazmus.
Hore zdar  Peťa, Maťo, Ľubo






23. 01. 2012 Chata na Martinských holiach



          Nedeľňajšie telefonáty dali znať, že turistika tento krát bude tentokrát v dvojčlennom tíme, ja a Sol. V Martine pondelok ráno pršalo, čo vypadalo na čľapkanicu na chodníku, no po príchode s autom na Stráne, kde poletoval čerstvý sneh bolo jasné, že stačí malý výškový rozdiel a počasie sa chová úplne inak. Autom som až na horne parkovisko pri Ggrandíse nedostal. Neodhrnutá cesta a popadané stromy v hornej časti nedovoľovali asi ani cestárom ísť hore, tak som teda parkoval aj ja pri zastávke MHD. Stopy v snehu predo mnou kreslili len skialpinisti, ktorí asi išli skoro ráno a vďaka ktorím som sa neboril v hlbokom snehu. Na Hodinovke ma predbehol jeden z nich, ktorý sa pripravoval na závod v Poľsku a takto naberal kondičku. Pri dele sa počasie ako zázrakom zmenilo na pekné a slnečné. Po vyjdení na "asfaltovú" cestu sa však zatiahlo a začalo husto snežiť. Sneh padajúci na stromy spúšťal malé lavíny z konárov, ktoré padali nielen na chodník, a bolo len náhodou, že nezasypali aj nás. Po päť minút chôdze na ceste sa objavila skratka ku chatám, ktorá nebola prechodená, a tak sa mi v novom snehu nechcelo boriť a pokračoval som ďalej.
        Na holiach len pár odvážlivcov, čo riskovali svojou jazdou na lyžiach v hmle a snehu na svahu. Aut po biedne. Na chate len ja a čašníčka, ktorá furt chcela kŕmiť Sol nejakou doboškou a tá malá potvora si len brala. Keďže pri pití čaju nebolo na čo cez okno pozerať, lebo bolo celé zasnežené a pred chatou boli dvojmetrové záveje, rýchlo späť do "civilizácie". Dole to už išlo lepšie. Aj turisti sa rozhýbali a chodník riadne prechodili, tak som sa už toľko nemusel trápiť. Doma ešte teplý čaj a v plánoch ďalšiu túru.

















18.01.2012 Chata na Kľačianskej Magure v noci


      Na nevinnú akciu nás inšpiroval Miro svojimi zaujímavými opismi nočnej turistiky na chatu. V práci do osemnástej, chuť isť niekam a vidina zajtrajšie doobedného voľna vo mne naštartovala túžbu zažiť niečo zaujímavé. Na aute večer pre Ľuba s Milanom a už si to šinieme do Kľačian. Tu na mieste, kde sme vždy parkovali nás prekvapili dve dopravné značky zakazujúce či vôjsť, alebo zastaviť. S tým vôjdením sme to riskli, aj keď nie sme vlastníci pozemkov, no druhá značka zakazujúca zastavenie je tak parádne umiestnená, že nebol problém zaparkovať pred ňu a tým priestupok neporušiť...
       Po úspešnom zaparkovaní, nahodení čelovky na hlavu a palíc do ruky vyrážame od mostíka o 18:50 hod. To už je tma, a za každým krovím, stromom alebo závejom číhajú lesné živočích, ktoré sa vás snažia napadnúť a prinajlepšom pred roztrhaním nakaziť nejakou smrteľnou chorobou. Fantázia pracuje na plno, a preto strach zahovárame. Zaujímavým na cestovaní v tme v lese je aj psychologický efekt. Keďže nevidíte ďaleko, cesta sa vám zdá ľahšia, jednoduchšia a v mojom prípade aj menej namáhavá.  V takýchto myšlienkach a v družných rozhovoroch a so srdcom na jazyku sme vystúpili na luku pred chatu. Stromy osvietené lampou na chate, obalené v snehovom pyžame dávajú zaujímavý tvar krajne. Skúšame bar, no v čase o 20:30 asi nikoho ani nečakajú, tak je zavretý. Pod heslom zvonte bude vám otvorené, zvoníme a otvárajú nám. V chate rodinná atmosféra, pivo, televízny program druhej kategórie, už chýbajú len čipsy na stôl. No tie radšej pri vysokohorských cenách ani nedávame. Stačí orosené na zahnanie smädu. Skúšam volať cez rádiostanicu Martinských rádioamatérov, no ozýva sa len Jozef OM6ABA a  Martin OM6AT. Po doplnení tekutín sa ešte pred chatou niekoľko krát fotíme. Dole k autu to už išlo lepšie, behom a miestami aj sklzom, to robíme za 40 min. Je 23:00 hod. a ja otváram domové dvere s pocitom ako sa dá pekne zakončiť pracovný deň. 
          P.S. Fotky nie všetky vyšli, aj z dôvodu pádu fotoaparátu šošovkou do snehu.













15.01.2012 Kľak, Malá Fatra
           Pri tejto turistickej akcii som si neraz zaspomínal na motto uvedené v hlavičke tejto stránky, no poďme pekne po poriadku. Na Kľak sme sa už chystali neraz, no vždy nám do toho niečo prišlo. Cez týždeň sa počasie v Turci zmenilo, napadlo 50cm nového snehu a horská služby vyvesila výstrahu lavínového nebezpečenstva tretieho stupňa aj na Malú Fatru. Ešte večer pred výstupom sme sa "dohodli", že istejšie bude ísť aspoň na chatu na Martinských holiach. Takto som to odprezentoval aj Janovi, s tým, že ráno po neho o ôsmej prídeme. Ráno balím do ruksaku len nutné veci, veď na holiach je chata, tak ani veľa tekutín nebudem potrebovať, zalial som malú termosku čajom s prídavkom Umu. Na nohy staré maskáče a do ruky psa. V aute sa dozvedám, že M.Hole sa nekonajú, nakoľko je to na nás asi moc jednoduché a tak idúc pre Jana už ľutujem (čo nebolo prvý krát toho dňa), na čo som sa dal nahovoriť. Ešte sa stavíme pre Mira v Trnove a už si to šinieme smer Vrícko. Na Predvrícku sa Ľubo dozvedá, kde vlastne je to Fačkovské sedlo, že to nieje kopec kadiaľ často chodí, čo ho asi tiež zamrzelo. Cesta ubieha dobre aj vďaka stretu cestárov pod kopcom, čo ju nám veľmi uľahčilo. Moja prognóza, "len aby nešli na hranicu kraja" sa vyplnila a na vrchu sa oranžové auta s radlicou otočili a pred nami bola dvadsať centimetrová vrstva čerstvého snehu a dilema či ísť ďalej, alebo sa vrátiť. Za hlasného hecovania  vodiča sa nakoniec rozbiehame vpred. Berlingo sa v zápätí zmenilo na offroud tlačiac pred sebou vrstvu snehu a za sebou zanechávajúc stopy vlniaceho hada. Bravúrne schopnosti vodiča, ktorý neomylne točiac volantom a v správnom momente brzdiac nás nakoniec bezpečne dostali až do cieľa cesty, teda do Fačkovského sedla. Zaparkovanie na poloprázdnom parkovisku nerobilo problém. Tu už len návleky na nohy a môžeme stúpať.
           Na začiatku to išlo celkom dobre, chodník miestami prešľapaný, kyslíkový dlh v nedohľadne, nálada super. Približujúc sa na Revánske lúky stromy obťažkané vrstvami snehu skláňajú svoje konáre k zemi. Krásny pohľad, ktorý dodáva síl a kyslík späť do pľúc. Na lúkach je snehu ešte viac. Chodník vedie cez lúky do lesa, kde toho snehu
je tiež na rozdávanie. Pred vrcholom, je každý nesprávne vedený krok, ktorý vybočuje z chodníka potrestaný zaborením nohy po koleno. Na križovatke turistických trás zelenej so žltou sa rozhodujeme, či ísť ešte vyššie. Nakoniec vyhráva túžba dosiahnuť vrchol nad únavou. Príchod na predvrchol, kde sa už ja borím v snehu po pás, prepadávam sa nižšie a každý krok vpred je odmenený opätovným zapadnutím po stehno. Kde už aj turistické paličky nedočiahnu na pevnú zem a kde začínam uvažovať, či by nebolo lepšie sa plaziť, zastavujem. Janko to ešte skúša no po chvíli sa vracia späť. Na vrchol pokračuje už len Ľubo s Mirom, ktorý si na vrchole vychutnávajú Mirovú masť v chlebe za sústavného fúkania severného vetra. Ja na svojom "vrchole" vyberám vysielačku a robím spojenia s rádioamatérmi či z Prievidze alebo aj Turca.  Po chvíli sme opäť spolu, smer Fačkovského sedlo. Vyberám fotoaparát a robím pár fotiek, kým mi nezamrzne prístroj. Fučiac, zabárajúc sa v snehu som si zase spomenul na výrok o prekonaní seba samého. Pod lúkami ešte prejsť zo pár serpentín, potom už počuť hudbu z lyžiarskeho strediska a auto je na dohľad. Dúfam, že kamaráti sa na mňa hnevať nebudú, keďže som sa držal hlavne vzadu, nevládajúc stúpať, či klesať, no svojich 130 kg vyniesť na také pekné miesto nieje celkom jednoduché... 






























07.01.2012 Chata pod Suchým

       Už večerné sneženie nasvedčovalo zaujímavú turistiku, tak o ôsmej hodine už sme sedeli v aute smer Strečno. Auto sme nechali pri turistickoinformačnej službe, prešli Váh a vyprevadení štekotom miestnych psov opúšťame civilizáciu. Pri mostoch sa dozvedáme od Jana, že na lúke stávali kasárne, ktoré strážili mosty a tunel. Teraz je tam už len krovie. Na rozcestníku pokračujeme po ceste, s tým, že na hrad sa ešte vrátime. S pribúdajúcou výškou pribúda aj sneh na chodníku, ktorý je však prešľapaný, no aj tak sa nejde celkom dobre. Vianočné prejedanie dodalo to kilo navyše a tak každý si nesie okrem batohu na chrbte aj záložný padák vpredu. Dopĺňanie tekutín 52-jkou dodáva sily, ako aj čaj s ďumbierom a rumom.  Za každou malou zákrutou vyzeráme odbočku v pravo, no tá nie a nie sa ukázať. To už si vyzliekam aj bundu, bo telesná teplota stúpla a dych nevládze. Konečne odbočka, ešte esíčko, potom už vidieť turistické značky a neskôr aj chatu. Chata rozkúrená na príjemnú teplotu, pivo chutné ako aj návštevníčky chaty. Beriem do ruky vysielačku a skúšam dať výzvu, na ktorú nachytám zo pár rádioamatérov po okolí. Popíjam citrónové, prekladané čajom. Svoj čaj núkam už len Ľubovi, bo Janko ako náš šofér by mal priveľa odvahy na rýchlu jazdu a s vďakou odmieta. Pri našom odchode sa do chaty nahrnula početná rodinka s deťmi, tak miesto pri krbe, tam, kde sme my sedeli už je opäť obsadené. Cestou dole sa zastavujeme ešte na Starhrade, a červenou značkou blatistým terénom sa lúčime s Malou Fatrou. Veď mi sa ešte určite vrátime...














04.01.2012 Chata pod Chlebom

          Nový rok nezačal s počasím celkom ideálne, tak po krátkej porade kam by sme vyrazili počas voľna padol navrch (okrem výstupu na Stoh) výstup na chatu pod Chlebom. Ráno budík ohlásil vstávanie, tak rýchlo navariť čaj, nabaliť niečo do ruksaku. Počas balenia telefón od Ľuba: "Kľudne spi, nikam sa nejde, veď prší." No ja plný adrenalínu a spomienok aj na horšie počasie počas ktorého som išiel niekam sa nedám zastaviť a balím ďalej. Ešte zaviesť svoju lásku do zamestnania a už šliapem od autokempingu Trusalová smer Chleb. Rovno keď míňam značku Zajacová zvoní telefón. To sa Ľubo utvrdzuje, že ako dobre že sme nikam nešli. No keď sa dozvie, že už som v jednej štvrtine kopca neváha, rýchlo zorganizuje druhé vrcholové družstvo a vyráža za mnou. S tým počasím to však nieje celkom ružové. V spodných častiach jemne prší, no keď prechádzam lesom, tam sa kvapky dažďa zväčšujú a poriadne prší. Takto pokračujem na Generál, ktorý ma víta jemným snežením a prudkým stúpaním. Na konci stúpania Sol spozornie, v diaľke počuť čudné kovové zvuky. Po chvíli sa vynoria lyžiari, ktorý prevádzkujú lyžiarsky vlek pod chatou. Konečne chata. Tu si dávam čaj, pivo s citrónom a začítavam sa do knižky o Nepále, keď sa otvoria dvere a vstupuje Ľubo s Mirom. Hodinky ukazujú pol jednej, keď vsávame od stola a balíme sa k návratu domov. Ešte pred chatou obdivujeme novopostavenú fínsku kaďu, pod ktorou horí piecka a príjemne ohrieva vodu v nej.  Cestu dole sťažoval hlboký sneh mimo chodníka, kde sa noha zabárala po koleno. Cestou dole spomíname na naše stretnutia s divokou zverou, keď na snehu zbadáme stopy medveďa, ako prešiel od potoka krížom cez chodník. Tu už začína pracovať fantázia a za každým stromom vidíme prinajmenšom grizlyho. Sneh z chodníka zmizol, a začalo trápenie v blate rozrytom miestnymi ofroudákmi, ktorí sa asi pokúšali zapôsobiť na nežné polovičky nám nepochopiteľným spôsobom. Turistická prechádzka zavŕšená až teplou vaňou doma, kde myšlienky smerovali k ďalšej chate.
chleb



       



31. 12. 2011 Chata pod Borišovom


          Posledný deň v roku patril turistike hlavne náhode, nakoľko sme sa pri prezeraní vianočnej výzdoby v Martine stretli s kamarátkou, s ktorou som už neraz bol na chate pod Borišovom, a ktorá vnukla nápad, takouto turistikou uzavrieť sezónu 2011. Slovo dalo slovo a ráno o 08:00 sme sa už viezli autom smer Balcierovo. Na mieste ešte rýchlo pomôcť ďalším návštevníkom s zapadnutým autom a poďho chodníkom cez červený Grúň na chatu. Chata plná turistov, kde aj naši psi si našli miesto pod stolom. Po krátkom oddychu a prezlečení mokrých vecí sa lúčime s chatou povinnou fotografiou a vraciame sa k autu iným, neznačkovaným chodníkom po potoku. Doma ešte natlačiť noviny do mokrých topánok a môžeme vítať nový rok s príjemným pocitom pekného zakončenia turistického roku.






free counters
OM6AS