pondelok, 24. februára 2014

Chata pod Suchým február 2014

Chata pod Suchým z Nezbuda.

    
       Krásne počasie, ktoré v dolinách pripomína skôr jarné, vylákalo troch turistov prevetrať svoje kosti na jednu menej náročnú turistiku. O to viac to lákalo niekam vybehnúť, bo do klubu pupkatých turistov pribudol ďalší člen Peťo, síce bez pupku, no s veselou mysľou. 
       A tak ráno zastalo auto pod hradom Strečno, aby  Aďo, Mirko, Peťo a Sol prešli cez lávku ponad Váh a rezkým krokom odkrajovali spočiatku kilometre trasy, cez dedinku. Prítomnosť  nemého člena v partii rozštekala všetkých psov v dedine a tak si aj vydýchli, keď prišli za dedinu. Tu popod železničný most ku Starhradu a ďalej popri Hradskom potoku po ceste.  Tempo  chôdze sa s narastajúcou výškou a množstvom ľadu na ceste spomaľovalo. Očakávaná križovatka s cyklocestou na chvíľu prichýlila ich znavené telá, aby načerpali síl k poslednému kilometru chôdze. Ďalej pokračovali už v miernom stúpaní až na chatu pod Suchým.  
         Na chate teplo, útulne a usmievavý personál ponúkol najprv nápoje, neskôr poživeň pozostávajúcu z gulášu z daniela. Úsmev na tvári im vyčarovala cena, ktorá bola mierne vyššia, no po okoštovaní sa spoločne zhodli, že sa oplatilo. Chutil výborne.  Oddych na chate padol vhod a tak traja turisti sa dali na schádzanie. Tu bolo potrebné vybrať správnu trasu, už bez snehu, ľadu. Padli viaceré návrhy no vybrali sa na síce strmšiu, no bez snehu. Po čerenej ku hradu. Až neskôr zistili, že voľba bola správna, sneh vyfúkaný, ľad roztopený, tempo schádzania ukrutné. Veď za hodinu už boli pri hrade. Ďalej už len cestou popod železničné mosty, cez dedinku k autu. 
       Deň zakončený s úsmevom na tvári, s dobrým pocitom. Na otázky, kam sa vyberú na budúce si ešte nevedeli odpovedať. Najprv musia stráviť to, čo cez deň zažili.















nedeľa, 2. februára 2014

Primátorsky výstup na Drienok 2014


Drienok v zime 2014




         Už v minulosti sme sa zúčastnili niekoľkokrát akcie tejto akcie a ani raz sme neľutovali. Vždy to bol dobre strávený čas s kultúrou počas turistiky na jeden pekný vrchol v Turci. Nebolo tomu inak ani tento rok. Autom až na koniec dediny, a odtiaľ peši cez dolinku na Maču si to rezkým krokom ženieme, ja, Janko, Tonka a Sol. Ostatný buď nemohli alebo nechceli, iných zase nelákajú hromadné turistické akcie. Ako sa dvíha cesta, spomaľuje sa krok a tak nás pomaly predbiehajú aj posledný zábudlivci. V pomalom tempe vystupujeme až do sedla pod Drieňkom, kde stretáme turistov vracajúcich z vrcholu. Vystríhajú nás pred výstupom na vrchol, na ktorom sa všetci čerti ženia, čo tam tak fúka. My sa však nedáme odradiť a pomaly už len vo dvojici pokračujeme. Janko išiel napred, nenechal sa brzdiť. Za druhou skalou už fúkalo tak silno, že sme sa báli, aby nás nesfúklo z chodníka. No vydržali sme, podopierajúc sa o paličky pokračujeme na vrchol. Na vrchole nás víta asi päť členná skupina turistov, dostávame účastnícky list. Vypijeme čaj a už schádzame dolu z vrcholu, bo ten besný vietor sa nedá vydržať. Veľmi pomaly, bezpečne schádzame až do koniarne, kde nás asi hodinku čakal náš rýchli kamarát. Tu sa občerstvujeme, dávame jedlo, dopíjame čaj. Ako tak schádzame po ceste dolu, zisťujeme, že cesta nieje až taká rovná, ako sa zdala keď sme išli z dolu. Rezko kráčame naspäť. Prekračujeme spadnutý strom na ceste, čo vyvrátil vietor, kým sme my boli na vrchole. 
       Dolu, cez Maču pomaly prelietame, a ani sa nenazdáme, už sedíme v aute. Tu v dedine hľadáme turistov a sľubovanú tombolu, no nikde ani nohy. Ideme aj okolo kultúrneho domu, aj okolo krčmy a nič. Až neskôr doma zisťujem, že stačilo len otvoriť kľučku kultúrneho domu a boli by sme mali možno aj guláš. My však pokračujeme v jazde domov, kde sa dostávame o druhej, šťastný z návratu a uzimený vetrom. Na budúci rok bude dúfam krajšie počasie.,.