streda, 2. apríla 2014

Lučenec

      Ráno nakladám Ľuba pri dome do auta a vravím, počasie je super, ideme na Lučenec. "Tak ďaleko? Veď to nestihneme ani do večera." No po chvíli vysvetľovania je jasné, že sa jedná o kopec vo Veľkej Fatre, ktorý v čase jari je obsypaný bohatou kvetenou. Kopec, kde je pekný výstup, no výhľady sú obmedzené. V aute Ja, Ľubo a Sol, ktorá už si labkou ťuká na čelo, že či zase na kopce musí stúpať. 
      Ani sme sa nenazdali, a už vystupujeme v Sklabini, kde auto nechávame pred úradom. Po malej prechádzke dedinkou, popri strelnici vchádzame do Sklabinskej doliny, aby sme sa napojili na žltú turistickú značku, ktorá ide na vrchol. Lesné cesty, po ktorých vystupujeme sú v spodných častiach rozryte zvážaním dreva. Takto pomaly vystupujeme na hrebeň, kde sa značka stáča na ľavo a my najprv miernym stúpaním pokračujeme vo výstupe. S blížiacim sa vrcholom sa stúpanie zväčšuje až dych nevládze. 
      Najprv sme sa ošuškali na predvrchole, kde sa Ľubo aj prezliekol do suchého v dúfaní, že už sme na vrchole. No značka pokračovala ďalej a my po nej. O chvíľu už stojíme pri vrcholovej značke s knihou, do ktorej sa zapisujeme. Schádzame trochu nižšie, aby sme si vychutnali slniečka a Ľubo vyberá odmenu v tekutej chmeľovej forme. V týchto výškach chutí výborne. Vychutnávame si to ticho a kľud, ktorý sa dá načerpať len po kopcoch a pre ktorý sa oplatí ísť od civilizácie na takéto miesta. 
     Keďže nás čaká ešte zostup, pomaly dvíhame kotvy a zostupujeme. Zostup je krutý, strmý. Kolenné úpony sa namáhajú a pobolievajú. No nieje čas na plač, podľa hesla: rýchla smrť zostupujeme popri vodojeme na cestu. Tadiaľto to už je do dediny po rovinke tak pól hodinky, a to zvládame ako malinu. V Sklabini ešte obdivujeme miestne pamätníky padlým a zaslúžilým partizánom. 

Počasie prialo, 
nebo modré,
pivko dobré,
únava tak akurát, 
kam sa zas vybrať?




















utorok, 1. apríla 2014

Šíp zo Stankovian

Šíp

        Na ďalšiu túru sme sa dohodli už pod Chlebom, keď zrak padol na vzdialený vrchol nad sútokom Oravy a Váhu, na Šíp. Padol aj termín na stred týždňa, keď v horách  nebude veľa ľudí. Slovo dalo slovo, týždeň sa rýchlo minul a prišiel termín turistiky. 
         Počasie priam volalo niekam vybehnúť a tak ráno už smeruje kolesový tátoš cez Turany, kde sa nalodil Jožo. ďalej už ideme v trojici Ja, Peťo, Jozef a samozrejme Sol a vezieme sa do Stankovian, kde parkujeme pri Obecnom úrade. Ďalej po žltej turistickej značke dedinou, lesnou cestou až do sedla pod Šípom. Tu po troche blúdenia opäť značku nachádzame a tak pokračujeme hore. Po hodinke pomalou chôdzou vystupujeme na hrebeň, kde sa Jožo stráca v dierach na skalách. My s Peťom pokračujeme po značke na vrchol. Jozef nás po chvíli dobieha, doslova beží chodníkom za nami. 
        Na vrchole bezvetrie, výhľadom bráni opar nad krajnou. Vidieť len po Veľký Choč, Tatry sa schovávajú. Vyberám rádiostanicu a volám do éteru výzvu na spojenie, keďže vrchol je zapojený do medzinárodnej súťaže SOTA. Po štyroch spojeniach to balíme a pomaly schádzame. Cez úžľabinu v skalnom meste sa ešte zmestím, no len tak, tak... Kocháme sa okolitou krajnou, až prichádzame ku krížu. Tu oddych, fotografovanie, ale len chvíľu, aby nám nohy nevychladli, schádzame. Na chodníku je lístie z minulej jesene, ktoré schováva popadané konáre a kamene prekážajúce v chôdzi. 
         Opatrne schádzame na Podšíp. Malebné miesto, kde akoby sa zastavil čas. Výhľady na Rozsutec a Stoh dotvárajú atmosféru pokoja, ktorou miesto priam srší. Tu opúšťame žltú značku a pokračujeme po modrej cykloznačke do Stankovian. V dedinke nás už očakáva povoz, ktorým sa po ceste domov zastavíme na kávu, pivko ku Peťovmu kolegovi, kde obdivujeme terasovitú záhradu. Nik z nás ani netušil, že taký pekný deň zažije.