piatok, 23. mája 2014

Blatom na Kľak

        Je sedem hodín ráno a auto naberá smer Vrícko. Posádku tvoria Aďo, Peťo, Ľubo, Aďko a Sol, ktorí sa na dnešnú turistiku tešia. Veď aj Iľko hlási pekné počasie, tak by bola škoda toho nevyužiť. V rannom chlade, stúpajú pomaly miernou cestou, aby došli na Bak, kde sa ich zelený chodník križuje so žltým. Tu sa uhol stúpania začína dvíhať, chodník je rozbitý ťažkou ťažobnou technikou, mokrý a blatistý. Naši turisti sa však nevzdávajú, preskakujú blato a potok, ktorý miestami tečie priamo po chodníčku. Takto prišli až ku Kľackému vodopádu, ktorý plný vody ukazuje svoju silu. 

        Fotenie je narušené hrmotom a buchotom stroja nad nimi. Preto sa zdržujú len chvíľu, aby na nich nič nepadlo. Postupujú až k bagru, ktorý upravoval lyžicou cestu. Uhládzal to tak, že blato bolo mäkké, kamene, na ktoré by sa dalo stúpiť skryté, čo ešte viac sťažovalo chôdzu. Miestami, skoro po členky v blate, čo nepridalo nálade a radosti z turistiky. Prekročili jeden z prameňov Vríce, kde už blato skončilo, no upravená cesta pokračovala  na lúku. Tu hory-doly začuli povzdych:" Konečne normálny turistický chodník!" Lúka poskytla výhľady, ale len na moment fotenia, aby sa turisti zase ponorili do stúpania lesom. To už chodník vyrovnával svoj chrbát, a doviedol turistov ku základom bývalej chaty pod Kľakom. Už tu sa ukazujú nádherné výhľady na Rajeckú dolinu, zatiaľ ešte plnú lesa. Na vrchol Kľaku to je iba 10 minút, za ktorých stretli na chodníku 7 slimákov. Asi vysokohorských, lebo mali veľké ulity plné proviantu. 

           Na vrchole vietor znižoval pocitovú teplotu, a sťažoval fotenie prekrásnej okolitej prírody. Padali tipy názvov vrcholov a miest v diaľke, niekedy možno nesprávne, no kto by sa v tej kráse chcel aj hádať. Pohľad z vrcholu negoval zlé skúsenosti z výstupovej trasy. Po občerstvení a zapísaní do vrcholovej knihy zostupujú prudkým zrázom smerom na Ostrú skalu. Aj tu bolo počuť povzdych:" Oj, moje kolienko, dúfam že vydržíš", čo vyšlo od Peťa. V pomalom tempe zostupu a mierneho výstupu stoja turisti na zráze Ostrej skaly. Ešte jedno otočenie na nos nad krajnou, z ktorého práve schádzajú. Potom už len zostup lesom. Polia malých lístkov okolo chodníka dáva miestu krásnu vôňu medvedieho cesnaku. Zostup prudký dáva zabrať kolenám, no hlavne Peťovmu a tak schádzanie je pomalé, no neprekáža to nikomu. Trpia spolu s ním, lebo každý z našich turistov už prešiel bolesťou kolena, ktoré ako keby sa chcelo zbaviť jabĺčka vystrelením do priestoru. Vo Vríckom sedle zisťujú, že v horách niesu sami, čoho dôkazom sú medvedie stopy v blate. Tu stretajú aj troch poľských turistov, ktorí na moment idú spolu s nimi po žltej do Vrícka. Poliaci spali v horách dve noci a vracajú sa späť k autu v Strečne, odkiaľ vyštartovali. Žltou farbou značný chodník vedie po lesnej ceste, ktorá mení sklon zostupu. Najprv mierny, aby na finále, pred Bakom ukázala, že sa vie aj skloniť.  
      Bak, vytúžená križovatka z ktorej v tempe po ceste prichádzajú naši turisti do cieľa k autu. Teraz už len dúfať, že negatívne zážitky z výstupu a zostupu zanechali zanedbateľné spomienky, oproti pozitívnym výhľadom z vrcholu Kľaku. 






















aha aké mám kolienko boľavé...





















sobota, 10. mája 2014

Z Posieka do Prosieka

Z Posieka do Prosieka



        V anketách o najkrajšiu dolinu na Slovensku umiesťuje Prosiecka dolina vždy na popredných miestach, a tak si vravíme, že by nebolo zlé sa ísť znova pokochať touto krásou.  V aute Aďo, Miro, Janči, Jaro a Janka si to šinieme cez Bešeňovú do Prosieka, kde na parkovisko prichádzame prvý. Platíme 2€ za parkovné a v pomalom tempe vyrážame.
        Hneď začiatku Prosieckej doliny sa objavujú skalné útvary, ktoré poctivo fotíme. Takto prechádzame potokom, ktorý sa zrazu stráca pri vyvieračke, a ďalej už ide len pod zemou. Tu stretáme aj Pavla Ballu, Mercúňa, ktorý je známi v Tatrách ako svišť. Podávam mu ruku a predstavujem ho Jančimu. Po rozlúčke šťastného návratu pokračujeme v dobrej nálade ďalej. Príroda tu zo skál vykúzlila po stenách krásne útvary. V takto peknom prostredí odbáčame k vodopádu Červené piesky. Vody je dosť a vodopád je silný, i keď voda voľajaká kalnejšia. Pokračujeme v chôdzi až na Svorad, kde sa ráz krajiny mení, dolina končí a otvára sa pohľad na Roháče. Dolinky a kopčeky, po ktorých sa preháňajú ovce, nádherný pohľad na našu krajinu.
        Schádzame do Veľkého Borového, kde v miestnom hostinci sa posilňujeme. Miesto turistami sa pomaly plní a tak sa vytrácame. prechádzame popri citnoríne, obdivujeme meandre Borovianky. Vchádzame opäť medzi skaly, kde voda vyryla hlboké koryto v skalách. Steny miestami vysoké viac ako 100 metrov, akoby padali na nás. Odbáčam k Ráztockému vodopádu, prechádzam po drevenom rebríku nad vodopád a zrazu stojím v úzkej dolinke mezdi skalami, ktorá miestami nemá ani 2 metre šírku. Krásne miesto, no prietrž mračien, keď je veľa vody, by som tu nechcel zažiť. Vraciam sa k partii a pokračujeme ku mlynom na Oblazoch. Tu je ľudí a detí, ktoré sa radujú z voľne pustených kôz. Obdivujeme mechanickú zručnosť predkov, pri využívaní vodnej sily, ako pohonu rôznych nástrojov, gátra nevnímajúci. Tu kŕmime seba aj kozu a dávame sa na výstup k Roháču. Ľudí po chodníku ubúda a tak si vychutnávame ďalšie skalné útvary po stenách kaňonu. Schádzame na parkovisko v Kvačianskej doline, a nesôr do dediny, kde odbáčame po žltej značke do Prosieka ku autu. Chodník, ako spojnica medzi dedinami ešte potrápi. Už cítiť v nohách únavu, no panoramatické výhľady na Roháče a Nízke Tatry spríjemňujú pohyb po chodníku.
        V dobrej nálade prichádzame k autu, dúfajúc na doplnenie tekutín v blízkej krčme. No nedáme zarobiť miestnemu podnikateľovi, keďže krčma je zavretá. Nasadáme do auta, po ceste ešte jedna zastávka na Borovníku, a už vystupujeme z auta doma, mierne unavení no plní zážitkov. Výsledky ankiet neklamú, dolinky patria medzi najkrajšie na Slovensku, ktoré som navštívil.