pondelok, 16. júna 2014

Martinská ferata

     21. 06. 2014 má byť oficiálne otvorenie zaistenej cesty na Martinské hole, no my sme sa vybrali na začiatku týždňa, keď cesta nieje obsadená turistami a dá sa kochať prírodou bez ľudí. Tradične autom na konečnú 41-tky, kde už vidieť novú červenú turistickú značku vedúcu až na Hole, prechádzajúcu Pivovarským potokom. Prechádzame Nebíčkom, "obdivujeme" stavby na lúke pod lesom a vchádzame do doliny.
       Po chvíli prichádzame ku banskému vozíku a drtičke, čo sú pozostatky banskej činnosti pod Hoľami. Pokračujeme ďalej, najprv úzkou dolinkou, ktorá sa neskôr otvára. Tu si močím svoje nohy v jazierku. Toto bol čierny deň pre pstruhy žijúce v potoku. Škody po tomto čine sa počítajú na tisíce...   
     Dolinka sa opäť uzatvára, aby nás vypľula rovno pri začiatku zaistenej cesty. Posedíme, podiskutujeme s turistami, čo idú ľahší variant. My však nastupujeme, Aďo si dáva na ruky rukavice, mysliac si, že bude viac vládať, no jeho dych to nijako neovplyvní. Aj tak nevládze. Pre istotu ho s Jožom čakáme, čo ak by sa vrátil. Prechádzame až na križovatku, kde odbáčame v pravo na Céčko. Nástup je výdatný, strmý, na čo upozorňujú aj výstrahy z horskej služby. My s Jožom vpredu, Aďo sa plazí za nami. Postupuje pomaly, občas na neho aj zakričím, no to už neodpovedá. Asi má dosť. Ďalší strmý úsek končí a my sme na konci cesty, teraz lesom ku krížu. Tu oddychujeme a zapisujeme sa do knihy.
 
    Pokračujeme ďalej až na cestu, ktorá nás dovedie ku chatám na Holiach. Po pivku a ideme opekať. Vyťahujem z plecniaku špekáčky a plním prázdne bruchá kamarátov. Oheň padne vhod, bo po tom pive je nám akosi chladno. Mastné papule utierame do rukávov a schádzame popri dele dolu. Na Osikove skratkou dolu, aby sme nemuseli po asfaltke, kde Aďo zavelí "Ideme tadeto!", a my sa necháme nahovoriť až zídeme niekde nad Záturčím. S úsmevom na tvári sa vraciame investičkou k autu.
       Vďaka dobrovoľníkom, čo vystavali a sprístupnili takúto peknú dolinku. Dúfame, že obohatí nejedného turistu o pekne zážitky a budeme si ju chrániť a neznečisťovať. 














S ÚSMEVOM TO IDE LEPŠIE!!!














utorok, 10. júna 2014

Teryho chata

        Myšlienka ísť opäť do Tatier na niektorú z chát už v hlavách zaznela dávno, no až dnes bol ten správny čas, keď aj hviezdy sa nad nami zľutovali. Tak ráno o šiestej z auta v Starom Smokovci vystupujeme Aďo, Ľubo, Milan a Katka. Na nebi ani mráčika, vetrík trochu pofukuje a pozemná lanovka na Hrebienok ešte nepremáva. Veď by sme ani za cestu nezaplatili 6,5€.
        Pomaly stúpame chodníkom okolo trate na Hrebienok. Nikde ani nohy a tak pokračujeme dolu k mostu cez Stodený potok. Potom pomalé stúpanie a ani sa nenazdáme a sme na Zamkovského chate. Tu bol ubytovaný školský výlet a deti práve raňajkovali. Nevadilo im, že sme sa hasili pivkom. Po malom oddychu stúpame dolinkou, aby sme po hodnej chvíli prišli do záveru Malej Studenej doliny, kde vodopád padajúci spod Teryho chaty schladil teplé, už letné ovzdušie. Tu nastalo trápenie. Aspoň na Aďovi to bolo vidie. pomalým tempom stúpal hore, až skoro pod chatu, kde bol hnaný najprv pekným slovom, neskôr častovaný aj hanlivo, len aby stúpal. Na konci svojich síl prišiel k chate. Tu sme stretli Jana Tribulu z televízie, ktorý však nemal záujem sa odfotiť s Ľubom. Stále sa mu vyhýbal. 
        Na chate sa akurát nachádzala prípravka popradských hokejistov aj s trénerom, ktorý pravdepodobne robil výber najzdatnejších. Na chate sme si dali po pivku, von pred chatou pojedli a oddýchli. Takto, v krásnom prostredí vysokých štítov sme relaxovali a dali sa na cestu dolu. 
        Po ceste stretávame Poľský detský výlet, kde deti boli obuté v cvičkách a plátenných topánočkách. Aďo fotil a robil si posmešky, že či idú až na Gerlach, keď sú tak kvalitne obuté. V pomalom tempe schádzame až na Zamkovského chatu, kde po malom oddychu schádzame dolu. Prejdeme asi kilometer, keď Ľubo potichu povie slovo "medveď". Pozerám na chodník a fakt. Mladý medveď vykukuje spoza skaly, a pozerá sa na nás. Zvedavý chlpáč. Najprv sme potichu, no zvedavec si to pomaly chce namieriť ku nám, a tak najprv tlieskame, potom aj zakričíme, Ľubo dvíha ruky nad hlavu a takto ho zastrašuje. Medveď pochopil, že sme pre neho zlá potrava a tak ide hore brehom do kosodreviny. My pokračujeme ďalej a stretáme školský výlet asi tretiakov, kde upozorňujeme vyučujúcich.  
        Pomaly sme zišli k Rainerovej útulni, potom k vodopádom Studeného potoku a vystupujeme k Bilíkovej chate. Tu už ale nezastavujeme, ale pokračujeme cez Hrebienok k autu. Unavený, s krásnymi zážitkami bilancujeme pekne strávený deň v Tatrách.